Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 OKRES: Gelnica, Košice, Košice 1, Košice 2, Košice 3, Košice 4, Košice okolie, Michalovce, Rožňava, Sobrance, Spišská Nová Ves, Trebišov
Košice

Základné informácie

Podujatia a akcie

Inzercia v meste

Súčasnosť mesta

História

Príroda

Kultúrne dedičstvo

Virtuálna prehliadka

Fotogaléria

Mapa

Fórum mesta

Firmy v meste

Správy z mesta

Dokumenty na stiahnutie


Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát

Odkazy na iné stránky

Clip in vlasy nájdete za najlepšie ceny: Clip in vlasy. Jedine u nás 100% ľudské clip in vlasy.

Dochádzkový systém <<

Región Tekov

Horehronie

Región Hont

Svadobné šaty

Golfové potreby

Internetový obchod iNAKUP.sk špecialista na notebooky asus.

Internetový obchod s LED svietidlami

FreeSpace Portal

Monitoring pracovného času zamestnancov

Nástenné hodiny



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11786

Počet fotografií:
9380

 

 

 

Košice - História


Názov mesta je doložený z roku 1230 ako Kassa, okolo roku 1257 ako Cassa, z roku 1261 ako Cassa-Superior Cassa, z roku 1282 ako Kossa, okolo roku 1300 ako Cossa, z roku 1307 ako Cascha, z roku 1324 ako Casschaw, z roku 1342 ako Kassa, z roku 1388 ako Cassa-Cassouia, z roku 1394 ako Cassow, z roku 1420 ako Caschowia, z roku 1441 ako Košice; po maďarsky Kassa; po nemecky Kaschau; po latinsky Cassovia.

Obec bola administratívne začlenená pod Abovsko-turniansku župu; pred rokom 1960 pod okres Košice, kraj Košice; po roku 1960 pod okres Košice-mesto, kraj Východoslovenský.

Osídlenie v paleolite (nálezy z aurignacienu); neolitové sídlisko bukovohorskej a potiskej kultúry, pohrebisko so začiatku doby bronzovej, sídlisko halské a laténske, keltské žiarové pohrebisko z 2. – 1. storočia n. l., sídlisko z rímskej, hroby z doby sťahovania národov a slovanské sídlisko z 8. – 9. storočia . Prvé písomné správy o Košiciach hovoria už o rozvinutom živote. Osada Košice je omnoho staršia ako zachované listiny. Najstaršie údaje okolo roku 1200 a 1219 sa týkajú jej tesného susedstva – Krásnej nad Hornádom. V ľubinskej listine z roku 1230 sa už spomína kúpa pôdy Košičanmi, kňaz košického kostola a smerovanie dvoch hlavných ciest z Košíc, jednej popri Hornáde k Slanskému hradu a druhej cez Barcu do Ľubiny (a k Toryse). Podľa kroník bol v roku 1216 založený kláštor v predmestí Košíc. Pred rokom 1249 dostali výsady hostí nemeckí kolonisti. Listina sa nezachovala, vieme o nich len to, že boli udelené hosťom v Seni. Dvaja z košických kolonistov Samphleben a Obl dostali v roku 1261 osobitnú donáciu na území Vyšných Košíc, t. j. Hradovej, medzi Hornádom a Črmeľom po tok Pstružníka, ktorý roku 1347 odkúpilo mesto. Do 1290, kedy dostali mestské výsady, boli Nižné Košice kráľovskou trhovou osadou (villa regia). Odvtedy boli obohnané hradbami (mestským múrom) a mali autonómiu v správe a súdnictve. Mestské výsady zvýrazňovala volená obec (universitas civium) pečaťou občanov Košíc s obrazom patrónky sv. Alžbety a symbolom opevneného mesta – strážnymi vežami. Košice získali aj cirkevnú autonómiu, exempciu voleného farára spod archidiakona a oslobodenie od desiatkov. Opevnenie súviselo už s významom košického trhu, s bezpečnosťou skladovaných zahraničných tovarov a finančných i naturálnych dávok východoslovenských žúp kráľovi, vyberaných Kráľovskou komorou v Košiciach. V strede mesta bol kráľovský dom (domus regia) a sídlila v ňom Kráľovská komora s kompetenciou pre územie medzi Slanou a   Tisou po Bereg. Vývoz našej banskej produkcie (železo, meď, striebro, vitriol a iné) do Poľska, Pruska a na Rus, doložený z roku 1306, ovládli predovšetkým košickí kupci Už za vlády posledných Arpádovcov vyhľadávali košické trhy domáci i zahraniční kupci. Bohatnúci kupci kupovali za svoje zisky pôdu v susedných chotároch obcí Vyšné Košice, Ľubina a Hrabovec.V roku 1292 sa podľa cirkevného práva rozlišovali pozemky Košičanov na pôvodnom chotári mesta, z ktorých neodvádzali jágerskej kapitule desiatok, od pozemkov v uvedených troch chotároch, ktoré boli zaťažené desiatkom. Dostať Košice do područia a tým aj colné a tridsiatkové príjmy z jeho skladov a trhov, usiloval sa oligarchický rod Omodejovcov. Proti nim sa Košičania vytrvale búrili. Keď Omodejovci podporovali Karola z Anjou, Košice uznávali za uhorského kráľa Přemyslovca Václava. Keď košickí vzbúrenci zabili palatína Omodeja, kráľ Karol v roku 1311 prestal podporovať nároky rodu na Košice. V bitke pri Rohanovciach (1312) mu za to košickí ozbrojenci dopomohli k víťazstvu nad Omodejovcami a Anjouovcami z vďačnosti stabilizovali význam Košíc radom privilégií. V roku 1319 oslobodil kráľ tovar košických kupcov od cla a mýta v celej oblasti Košickej komory (Karpaty-Tisa-Slaná-Bereg). V roku 1321 oslobodil košických kupcov i cudzincov, ktorí prichádzajú do Košíc alebo do košickej provincie za obchodom alebo kvôli zmluve, od obvyklých zrážok pri výmene peňazí (lucrum camarae). Všetkým udelil právo platiť tu zahraničnými mincami i drahými kovmi. Zavŕšenie právneho postavenia Košíc znamenali privilégiá z roku 1342 a 1347. Prvé zaradilo Košice medzi hlavné mestá kráľovstva ako slobodné kráľovské mesto s rozšírenou kompetenciou volených orgánov i na prípady rezervované dovtedy kráľovi. Druhým privilégiom boli priznané Košiciam tie práva, ako mal Budín. Odvtedy po celé feudálne obdobie patrili Košice v hodnostnom poradí slobodných kráľovských miest v Uhorsku hneď za Budínom, po Košiciach nasledovala Bratislava, Trnava, Šoproň, Pešť atď. V čase okupácie Budína Turkami boli Košice fakticky prvé. Nad všetky ostatné mestá vyzdvihol Košice Ľudoví Veľký v roku 1369, keď prelomil dovtedajšiu tradíciu v Európe a udelil nefyzickej osobe – mestu – erb. Bol to prvý armáles pre mesto v Európe. Udelený erb bol obmenou kráľovského znaku, t. j. na štíte zdola mal 4 pruhy červené a 4 biele a hore 3 anjouovské ľalie. Bolo to súčasne uznanie vojenských zásluh a poslania mesta. Erb smeli používať Košice na pečatiach i bojovej zástave. V roku 1423 erb Košíc doplnil kráľ Žigmund o anjela a kráľ Ladislav Pohrobok v roku 1453 o kráľovskú korunu na štíte. Dnes známy erb mesta pochádza od Vladislava II. z roku 1502. Bol jednou z odmien za hrdinskú obranu pri obliehaní a ostreľovaní Košíc vojskami poľského následníka Jána Alberta v rokoch 1490 – 91. Je obohatený o orlicu na pravej strane štítového poľa a v dolnej tretine štítu o znak kráľovnej. Pribudli i helmy po stranách štítu. Vyspelé formy právnych noriem Košíc boli príťažlivým vzorom ostatným mestám a trhovým osadám na východnom Slovensku. Zachovali sa dokumenty z udelenia košického práva Seni v roku 1249, Vyšným Košiciam v roku 1261, Drienovu v roku 1317, Starej Ľubovni v roku 1342, Bardejovu v roku 1376 a Sabinovu v roku 1404. V poslednom prípade sa výslovne uvádza, že v spore občana a rady sú odvolacou inštanciou Košice. Vplyv košického práva prenikal i do banských miest na východnom Slovensku. Rokovací poriadok rady mesta Košice z roku 1404 doslovne prevzali spišské banské mestá (Gelnica i ine). S postavením Košíc v domácom i medzinárodnom obchode súvisela potreba pohotového obehu platidiel. Na ňu reagovala Košická komora razením vlastných mincí, pôvodne možno v Gelnici (hoci od počiatku sa volali košické), ale potom priamo v sídle. V roku 1307 sa spomínajú marky košického počtu. V spomenutom mincovnom privilégiu z roku 1321 sa hovorí o razení mincí Košickou komorou ako o dávnom zvyku. Košická mincovňa razila florény, groše, denáre, neskôr i grajciare a toliare. Za vlády kráľa Žigmunda v 14. – 15. storočí mala košická marka 48 grošov. V stredovekých listinách sa pri sumách obyčajne udáva, či ide o florény (resp. marky) budínskeho alebo košického počtu. V roku 1324 prišla do Košíc vyjednať vzájomné separátne výhody v medzinárodnom obchode v mene celého poľského kráľovstva rada mesta Krakova. Za ústupok Košíc, že k preprave tovarov do Pruska nepoužijú Vislu, ale vozmi pôjdu cez Krakov, zaviazal sa Krakov neprekážať im vo vodnej doprave do iných krajín. Týkalo sa to hlavne dopravy po Visle na Rus. Sľúbili si tiež rešpektovať dávne výhody pri skladaní tovarov v Košiciach a Krakove. Je to najstaršia zmienka o košickom práve skladu. Nové skladové privilégium Košíc je z roku 1361 a obsahuje prísne opatrenia proti kupcom z Poľska a Rusi (pripojenej k Poľsku). Bolo odvetou za správanie skladových noriem v Krakove a za prekážanie v stykoch s Pruskom, Vratislavou a Rusou. Odvetou za to bolo i vybudovanie konkurenčného spoja Košíc s Vratislavou cez Turiec a Žilinu v roku 1364. V roku 1368 napokon králi dohodli zmiernenie zákazu Poliakom ísť s tovarmi z košického skladu a trhu aj nižšie do Uhorska, na čo nasledovalo zase zvýhodnenie košických kupcov vo Ľvove a na tatárskej ceste v roku 1372. Právo košického skladu bolo v roku 1399 rozšírené i na tovary prichádzajúce cez Varadin a Sedmohradsko. Vo vzťahu k iným skladovým mestách (Levoča, Bardejov, Kežmarok, Ľubovňa a ine) vystupovali Košice ako generálny sklad Uhorska. Pobočky košickej tricezimy boli v Levoči, Bardejove, Kežmarku, Ľubovni, Stropkove a Humennom. Spoločný postup voči dlžníkom doma i v cudzine, spoločná obrana na cestách i voči prehmatom šľachty viedli k vytvoreniu Spoločenstva 5 východoslovenských miest. Prvé známe snemovanie mestských rád Košíc, Bardejova, Prešova, Levoče a Sabinova v Košiciach je z 19. IV. 1412. Z uznesení vidieť, že tak robievali aj predtým. Košice bolí v spolku prvé medzi rovnými. Snemovalo sa striedavo v jednotlivých mestách, ale najčastejšie v Košiciach. Riešili výklad práva, remeselnú výrobu, obosielanie trhov, zloženie vyslanstiev a reprezentácií ku kráľovi, komore, miesto kráľovi v Košiciach atd. Zaujímali stanoviská k novostiam doma i v cudzine.

Význam Košíc ako jednej z metro­pol európskeho obchodu vrcholil v 14. a 15. storočí. Stretali sa tu kupci benátski, norimberskí a iní nemeckí, českí, sliezski, pruskí, poľskí, haličskí, valašskí atd. Z Flandier, Itálie atď. privážali látky, klobúky a opasky, drahé kožušiny a kože, najmä kordován, priháňali dobytok a z oboch smerov dovážali i orientálne produkty, vzácne látky, koreniny, masti a iné luxusné predmety. Väčšina dovozu z Košíc puto­vala ďalej ako tranzit, často cez ruky miestnych kupcov. O miestne banské produkty zvádzali medzi sebou boj Benátky a Norimberk na jednej strane a Krakov i Prusko na strane druhej. Rusi a iní východní kupci kupovali v Košiciach alebo od košických kupcov remesel­nícke výrobky, najmä zlatnícke a kovotepecké, i zá­padný tranzit (textílie). Meď putovala na Rus aj okľukou cez Prusko a Livonsko. Závažný bol vývoz vína, koží, často i kože z východného tranzitu atď. Predo­všetkým pre vývoz vína vznikli zač. 17. storočia stále kupecké kolónie východoslovenských miest v Dukle a Jasle. Mali právo exteritoriality, nepodliehali poľským záko­nom, ale riadili sa právom Košíc. Prosperita košického diaľkového obchodu väzila v sprostredkovaní tova­rov medzi trhmi juhovýchodu a severozápadu. Strata Balkánu v 16. storočí ohrozila i spojenia Košíc na severe. O získanie občianstva v prosperujúcich Košiciach bol európsky záujem. Medzi novoprijatými boli nielen Poliaci a Haličania, Prusi, Slezania, Česi a Moravania, ale aj Horno- a Dolno-nemci, Rakúšania, Švajčiari, Taliani, Nizozemci a Španieli, početní boli aj z miest Sedmohradska. Proti prílevu cudzincov špekulujúcich s dočasným občianstvom v záujme zbohatnutia chránili sa Košice privilégiom z roku 1453. Dávalo im právo žiadať od cudzinca kauciu 32 mariek striebra a záväzok, že sa do roka v Košiciach ožení a kúpi nehnuteľnosť. Košičania boli v uvedenom období prosperity občanmi v ďale­kej cudzine (Norimberk atd'.). Zo Slovenska v rokoch 1392—1533 bolo 117 občanov Krakova, 102 z Ko­šickej provincie a 22 priamo z Košíc. Najvyšší počet Košičanov medzi prijatými z Uhorska bol vo Ľvove (15. stor.). Rozvinutý obchod bol už v stredoveku nemožný bez kreditu a záruk. Preto v 13. storočí i neskôr Košičania i samo mesto sústavne vykupova­li nehnuteľnosti, doma i v tokajskej oblasti vinice, po celej provincii skupovali mešťania hospodárske dvorce, mlyny, sklady i čiastky dedín. Mesto i bohatí mešťa­nia zakladali vo vlastnej réžii bane a huty v Gelnici, Smolníku, Telkibányi, Nagybányi (Szatmár) a fi­nancovali ich prevádzku. V 14. storočí a neskôr súd stanovoval pri obchodných transakciách poradie veriteľov, v akom dlžník ručí majetkom za splatenie. Neraz vystupovalo v poradí i 10 veriteľov ako z cudziny, tak aj z miesta. Pre zvýšenie obehového kapitálu a kreditu združovali sa občania i mesto Košice do podielových spoločností. V úzkej spojitosti s uvedenými formami kreditu bol vznik rozsiahleho mestského domínia Košíc. Pa­trili k nemu Ťahanovce, Vyšné Košice, Vyšný a Ni­žný Klatov, Myslava, Kavečany, od 15. storočia hradné panstvo Sokoľ s dedinami Sokoľ, Suchá Dolina, Tepličany, Kostoľany, Malá Vieska, Veľká, Malá a Stredná Lodina, Ružín, Rokycany, potom dediny Baska, Kalša, Slivník, Zlatá Idka, mestečká Forró a Garadna, osady Vyšná a Nižná Soboňa, Košická Nová Ves, Košické Hámre a dočasne ako záloha aj ďalšie hradné (Šebeš, Trstené atď.) i cirkevné panstvá (Krásna, Myšľa a iné). Za úpadku obchodu väčšina príjmov mesta pochádzala z feudálneho panstva (1762 34 714 florénov). V 16. storočí nastal úpadok obchodu. Nemecký kapitál vytlačil mešťanov z vývozu banských. produktov, odpadli výnosné trhy na juhovýchode obsa­denom Turkami a narušili bilančnú rovnováhu na severe. Košice upadli na distributéra krakovských kupcov v kraji. Nastal boj o domáce trhy, ktorý viedol k federovaniu východoslovenských cechov pod vedením košických ako metropolných. Metropolný cech v Košiciach zvolával provinčnú poradu remesla (Landesversammlung) a kontroloval dodržiavanie stanov a výrobných postupov vo filiálnych cechoch. V mestách, kde nebolo dosť majstrov na vytvorenie filiálneho cechu pre niektoré remeslo, stávali sa jednotliví majstri priamo členmi košického cechu ako tzv. landmajstri (vidiecki maj­stri). Preto v cechových dokumentoch zo 16.—18, storočia boli Košice často nazývané metropolou alebo hlavným mestom. O stanovách košických kožušníkov z roku 1307 sa mienka historikov rozchádza. Podľa jedných ide o najstarší cechový dokument na Slovensku, podľa iných o najstarší doklad kupeckej gildy. Stanovy kupec­kého cechu z roku 1446 sú najstaršie na Slovensku. Rovnako i stanovy košických čižmárov z roku 1598, knihárov z roku 1699, kolesárov, tokárov, stolárov a maliarov z roku 1459, mečiarov z roku 1461, mieškárov a taškárov z roku 1439, remenárov z roku 1450, štítarov z roku 1517 atď. Privilégiom z roku 1411 udelil Žigmund Luxemburský košickým barchetárom mo­nopolné práva na výrobu barchetu v Uhorsku. Kaž­dý, kto chcel v Uhorsku vyrábať barchet, musel byť členom košického cechu. Už v 15. stor. bolo v Košiciach 17 cechov, v nasledujúcich storočiach vznikli ďalšie. Celouhorskými známymi sa stali košickí zvonolejári a kráľovská lejáreň diel založená v roku 1301. Tradičný košický kapitanát, ktorý bol zverený už Jánovi Jiskrovi a často sa spájal s funk­ciou defensora provincie s osobitnými mocami ako kráľ (1491 atď.), nadobudol od 16. storočia trvalé výni­močné postavenie v kráľovstve. Stal sa kráľovským miesto­držiteľom pre stolice na východe od Liptova pre veci vojenské a súdne, administratívne a hospodárske. Podliehali mu všetky kráľovské úrady v kraji a počas vojny aj hrady a župy. Košice boli významnou vojenskou pevnosťou. Ovládnuť východné Sloven­sko bolo možné len cez ich dobytie. V roku 1538 sa mesta zmocnil J. Zápoľský. V 16. storočí sa stalo protitureckou baštou, v 17. storočí bolo častým objektom bojov cisárskych vojsk s vojskami stavovských povstaní (Bocskay, Bethlen, Thőkőly, Rákóczi). Košice podporo­vali feudálov pri potláčaní protifeudálnych poddan­ských povstaní v roku 1631 (1632 tu popravili vodcu po­vstania Petra Császara) a v roku 1831. Za kupeckej prosperity okolo roka 1480 mali predmestia Košíc (huštáky) viac obyvateľov ako opevnené jadro mesta; spolu takmer 10 000 obyvateľov. Postupne ľudnatosť mesta — bašty klesala v roku 1557 na cca 7000, v roku 1632 na 5700, koncom 17. storočia 3700. V rokoch 1696 — po vyhnaní Turkov a po povstaniach — už za hradbami mesta žila iba 1/8 Košičanov, hoci ich počet i vcelku klesol na 1/3 v porovnaní s roku 1480. — Pokles obyvateľov šiel ruka v ruke s ekonomickým úpadkom. Mešťania chudobneli v dôsledku daní, kontribúcií, vojnového pustošenia, pre odrezanie trhov, zhabanie tovarov i úrod, financovanie žoldnierov mesta, kvartieľovanie vojska atď. V rokoch 1716—22 boli na taverníckom súde spory o druhé miesto po Budíne medzi Košicami a Pešťou, pričom si už nárokovala naň i Bratislava. Spor výstižne charakte­rizuje rozpor medzi historickým právom Košíc a skutočnosťa­mi novej doby. Obchod sa preorientoval na oceán, stúpol význam miest na pobreží a na veľtokoch. Zahraničné styky normoval štát. Absolutistická monar­chia centralizovala správu do Viedne, uprednostňo­vala veľkovýrobu bližšie. To všetko dostáva Košice stále viac do úzadia, mesto žije v tieni zašlej slávy ako mesto úradníkov, škôl a vojakov, najmä za centrali­zácie kapitalistického štátu na Budapešť. Rast počtu domov a obyvateľov (1762 4000, I 799 8000, 1846 nad 14 000) už nie je výsledkom miestnej iniciatívy a významu. Košice v medzinárodnom obchode alebo vplyvu na politiku a správu štátu. Košice postihli ničivé požiare v rokoch 1335, 1406, 1484, 1556, 1674, 1712. V roku 1335 zhoreli aj listiny. Medzery v archiváliách nechali i ďalšie požiare. V roku 1556 ľahlo popolom všetko nádherné, čo bolo v mes­te, dóm sv. Alžbety s vežou, kostol sv. Michala, radnica, kláštory, mestské brány a veže i vonkajšie palisády, bombardovacie mechanizmy atď. Zásah do výzoru mesta znamenali aj prestavby opevnenia, najmä v 17. storočí. V 15. storočí malo mesto 5 brán (Vyšnú, Nižnú, Hnilnú, Mlynskú, Maľovanú) a 9 veží. Meno mali po cechu, ktorý ich strážil. V 17. storočí sa cechy po 7—10 združovali k strážnym služ­bám do vežového bratstva. V roku 1733 bolí renovované batérie a bašty Mlynská, Tehelná, Tupá. Ďalšie bašty sa volali Moskovská, Betblenovská a Železná. Pri Vyšnej bráne bola batéria mäsiarska a nová a pri Nižnej bráne forgáčska a kováčska. Za Nižnou bránou dal Leopold I. postaviť citadelu, ktorú dal zbúrať Károl VI. Vonkajšie oporné body medzi baštami (raveliny) niesli mená svätých (Karol, Eu­gen, Jozef a Peter). Osobitná veža s batériou stála ešte na Hornáde. — Po celej Veľkej ulici tiekol Črmeľ, ktorého tok sa na námestí rozdvojoval. Preklenutý bol mostami pre chodcov i vozy. Na ostrove medzi jeho dvoma ramenami stála v 18. storočí budo­va hlavnej stráže i nádrž vody pre prípad požiaru. Upro­stred bola kaviareň s bálovými šálmi, kupecká hala a divadlo na mieste bývalej letnej sály na stĺpoch, kde sa konali zasadnutia magistrátu. Medzi týmito stav­bami a Urbanovou vežou bol priestorný Paradeplazt, kde denne pochodovali stráže k parádnej výme­ne. Za dómom a kostolom sv. Michala bol cintorín, do roku 1805 obklopený múrom. Administratívne sa opevnené mesto členilo na 4 kvartály pozdĺž kráľovského domu, ktorý už počítali k 3. kvartálu. Prvý kvartál s hlavnou farou a naj­väčšou priečnou ulicou Hnilnou mal najväčší rozsah (17 140 siah) a štvrtý na juhovýchode bol najmenší (12 880 siah). Niektoré predmestské ulice — pôvodne osady s osobitným richtárom a radou — rozsah kvartálov predstihovali. Ludmanka mala 20 762 siah, Žriedlo­vá 18 870, Ladíslavova 15 873, iné sa mu blížili, napr. Črmeľ-osada, Tehelná Ves, Richtárska Ves. Areál mesta pred a za hradbami meral 1760 156 610 siah. Košice ním predstihovali iné mestá v Uhorsku. V roku 1480 mali 1006 zdanených domov. Ich hodnota sa veľmi diferencovala, platilo sa za ne od 15 do 600 florénov. V roku 1762 ostalo v areáli 667 domov. Ich počet vzrástol do roku 1799 na 1031 a do roku 1900 až na 2151. Drevený dom medzí múrmi bol výnimkou (v roku 1762 ich bolo 43), za múrmi pravidlom. V roku 1900 bolo v Košiciach takmer 76 % domov z kameňa a tehly, z dreva už len 17 domov. — V 15. storočí mali Košice 4 fary; hlavnú pri dóme sv. Alžbety z 13. storočia a filiálne za hradbami. Po uvoľnení kráľovského domu jezuitom pre univerzitu presťahovali sa úrady generálneho kapitanátu košic­kej provincie do budovy terajšieho Technického mú­zea a kráľovstva. Spišská komora do budovy dnešného KNV. Návštevy panovníckeho rodu í vyslanstvá miest ubytúvalo mesto v gotickom Levočskom do­me. Po celý stredovek boli toky využité nieíen v obrannom systéme mesta, ale aj ako zdroje ener­gie. Črmeľ v 18. storočí poháňal pílu, papierový mlyn a 2 mlyny na obilie, Hornád 2 mestské a 1 cisársky mlyn na obilie, l mlyn na výrobu pušného prachu, l tokársko-brusičský mlyn a celý rad garbiarní. Na prelome 18. a 19. storočia pracovali v Košiciach manufak­túry na anglický porcelán, klobúky (Gebrecht) a na súkno; od 1810 čistiareň a práčovňa (Haltenberger) atď. Buržoázna revolúcia v rokoch 1848—49, na stranu ktorej sa postavila väčšina obyvateľstva mesta, znamenala pre Košice novú etapu vývoja. Rozvoj kapitalizmu v poľnohos­podárstve ruinoval malých roľníkov. Väčšina z nich odchádzala za prácou do cudziny a do miest. Rástol počet obyvateľov Košíc. Kapit. ekonomika mesta však nesta­čila držať krok s prúdom prisťahovalcov. Po vybu­dovaní železnice do Miškovca a Budapeští v roku 1860, Košicko-bohumínskej železnice v roku 1870 i drobných miestnych tratí stali sa Košice významným železničným uzlom. Udržali si i postavenie obchodného centra najmä výmenou tovaru medzi južnými časťami Uhorska a Haličou.

Vzmáhalo sa peňažníctvo i niektoré ďalšie odvetvia hospodárstva. Zaostával rozvoj priemyslu, prevahu si naďalej udržiavala remeselná malovýroba. V roku 1869 bolo v priemysle a živnostiach Košíc 915 samo­statných podnikateľov, v roku 1872 ešte 32 cechov. Malovýroba mala prevahu i po zrušení cechov. V roku 1900 pracovalo 7121 ľudí v 1607 podnikoch. Z toho len 29 malo viac ako 20 zamestnancov a len 5 viac ako 100 zamestnancov. K podnikom, ktoré vznikli ešte pred revolúciou (v roku 1840 prvý cukrovar, v roku 1847 klinciareň v Črmeľskom údolí), pribudli ďalšie. Najväčším z nich bola tabaková továreň, Franckova továreň na výrobu cigórie, strojáreň K. Polednyaka. Za takejto

situácie trvalým údelom obyvateľstva ostala nezamestna­nosť a polozamestnanosť. Po revolúcii sa Košice stali sídlom dištriktuálnej správy, do kompetencie ktorej patrili Abovsko-turnianska, Zemplínska, Šarišská, Gemerská, Boršodská a Užská župa. Richtár mesta Košice mal do roku 1872 titul primátora (index primarius). Podliehali mu richtári z huštákov i dominiálno-dedinskí. Okrem 12-člennej rady konzulov volili obča­nia i 48 až 88 člennú obec. Volená obec rokovala za 6 stolmi. Každý stôl volil zvlášť a spočítaval sa len výsledný hlas každého stola. Záujmy celej obce proti primátorovi a rade reprezentoval tribún ľudu I. stola. Predstavoval opozíciu zvolenej správe mesta a úradom, revidoval ich činnosť. V roku 1872 Košice sa stali municipiálnym mestom, boli rovné župe a s Abov-sko-turnianskou župou mali spoločného iba župana (župan mesta Košíc a župy Abovsko-turnianskej). Robotnícka trieda v Košiciach vstúpila na politickú scénu ako samo­statná sila v rokoch 1848—49. V roku 1859 sa košickí robotníci pokúsili založiť podporný robotnícky spolok. V tom istom roku ich úrady obvinili zo spojenia s robotníckymi organizá­ciami v Londýne. V rokoch 1858—59 odhalili v Košiciach tajné spolky tovarišov, ktorí mali rozvíjať mzdové hnutie. Vznikli pod priamym vplyvom obdobných spolkov v Nemecku a vo Francúzsku. V roku 1861 vznikol Pod­porný spolok obchodných pomocníkov; ešte v tom istom roku bol úradmi rozpustený. Samovzdelávajúci spo­lok košickej remeselníckej mládeže založený v roku 1869 sa roz­padol, lebo začiatkom roku 1872 povolali úrady na mimoriadnu vojenskú službu celé vedenie i časť najaktívnejších čle­nov. V roku 1869 si založili podporný spolok typografi. V roku 1877 vznikol Robotnícky samovzdelávajúci spolok. V nasledujúcich rokoch vznikol rad spolkov tohto druhu. V rokoch 1876 vyšiel v Košiciach prvý robotnícky časopis na území Sloven­ska Sozial-oekonomisches Volksblatt a bola založená pobočka Všeobecnej robotníckej pokladnice. Košice sa stali vý­znamným centrom robotníckeho a sociálneho hnutia v celouhorskom meradle. V roku 1878 sa zástupcovia košických robotní­kov zúčastnili na zakladajúcom zjazde prvej robotníckej strany v dejinách Uhorska — Strany neoprávne­ných voliť, v roku 1880 na zakladajúcom zjazde Všeobecnej robotníckej strany, v roku 1890 na zakladajúcom zjazde Sociálno-demokratickej strany Uhorska. Organizované sociálne hnutie vzrást­lo najmä v 90. rokoch. Vznikol rad samovzdelávajú­cich spolkov hlásiacich sa k sociálnej demokracii. Zakla­dali sa odborové organizácie; začiatkom 20. storočia bolo v Košiciach okolo 3500 odborovo organizovaných robotníkov. Predstaviteľ košickej odborovej organizácie sa ako jedi­ný zo Slovenska zúčastnil prvého uhorského všeodborového zjazdu. V roku 1905 sa Košice stali sídlom Hornouhorskej sociálno-demokratickej oblastnej organizácie pre územie vychodného Sloven­ska. Vychádzal tu rad robotníckych časopisov; v roku 1897 príleži­tostné noviny k 1. máju Vőrös Irány — Červeni Mir — Rothe Richtung, v roku 1900 Jövő, v roku 1901 Feldvidéki munkás, od roku 1907 Kassai munkás. Od roku 1848 sa pravi­delne konali oslavy 1. mája. V roku 1870 štrajkovali stavbári, v roku 1903 pekárski robotníci. Veľký ohlas medzi košickými pracujúcimi mala ruská buržoázno-demokratická revolúcia v rokoch 1905—1907. V roku 1905 štrajkovali krajčírski, stavební a nábytkárski robotníci, v roku1906 kovorobotníci, stavební a drevárski robotníci. V rokoch 1905—1906 sa konali demonštrácie za všeobecné volebné právo a ďalšie požiadavky pracujúcich. V roku 1912 boli protivojnové demonštrácie a demonštračný štrajk proti strieľaniu do robotníkov v Budapešti. Revolučnú vlnu vyvolali udalosti na konci I. svetovej vojny najmä pod vplyvom ideí VOSR. V roku 1917 štrajkovali robotníci proti zlé­mu zásobovaniu a drahote. V rokoch 1918 vystúpili košickí robotníci v januárovom generálnom štrajku a v aprí­lovom a júnovom celouhorskom štrajku. Okrem hospodárskych a sociálnych požiadaviek objavili sa i požiadavky politické, skončenie vojny, všeobecné volebné právo, protesty proti buržoáznemu poriadku atď. —Vznik ČSR znamenal v dejinách mesta novú etapu. Do roku 1928 boli Košice sídlom župy, potom expozitúry krajinského úradu. V roku 1922 dostali štatút mesta so zriadeným magistrátom. Sídlilo tu niekoľko podnikov a inštitú­cií s pôsobnosťou pre celé vy chodné Slovensko. Nastal rozvoj kultúry a školstva najmä slovenského. Počet obyvateľov mesta sa za predmníchovskej ČSR takmer zdvojná­sobil. Rozrástli sa peňažné ústavy, obchod, dopra­va, takže Košice sa stali celoslovenským významným hospodárskym a obchodným centrom. Stagnoval, ba v niektorých sme­roch upadal priemysel. Hospodárstvo mesta neza­bezpečovalo prácu pre rýchlo rastúci počet obyvateľov, dôsledkom čoho bola chronická nezamestnanosť a polozamestnanosť (v marci 1933 bolo v meste 3969, v marci 1938 3934 nezamestnaných). Spolu s rodinnými príslušníkmi trpela faktom nezamestna­nosti celá štvrtina obyvateľstva. — Marxistická ľavica v sociálnej demokracii sa začala formovať po vzniku KS Ma­ďarska v decembri 1918. So štrajkom železničiarov vo februári 1919 bol spojený generálny štrajk v meste. Pri marcových udalostiach 1939 (demonštrácia, ge­nerálny štrajk) zastrelili dvoch demonštrantov. Revolučné hnutie v Košiciach zaktivizoval vznik Maďarskej republiky rád. Neoslabilo ho ani stanné právo a teror (3. 6. 1919 popravili verejne dvoch robotníkov). Po obsadení mesta maďarskou Červenou armádou sa Košice stali centrom boja za nový sociálny štát, po vyhlásení Slovenskej republi­ky rád sídlom jej vládneho orgánu — Rady ľudových komisárov. I po porážke Maďarskej a Slovenskej republiky rád bola tu silná marxistická ľavica. Košická stranícka a odborová konferencia položila v júni 1920 jej organi­začné základy a ovplyvnila priebeh župných konfe­rencií soc. demokracie. Do decembrového generál­neho štrajku v roku 1920 sa zapojilo 6000 robotníkov. Po založení KSČ sa Košice stali sídlom krajského, v 30. rokoch oblastného výboru KSČ. V obecných voľ­bách v roku 1923 bola KSČ najsilnejšou stranou v meste. Pôsobili tu i Červené odbory, FRTJ, Zväz priateľov ZSSR, Komsomol atď. a ich vyššie riadiace orgány. V Košiciach pracovali mnohí funkcionári KSČ známi v ce­loslovenskom a celoštátnom meradle. Uskutočnili sa tu význam­né porady straníckych orgánov, konferencie strany i masových organizácií, jednotného frontu maloroľ­níkov, nezamestnaných. V Košiciach za svoje politické a hospodárske požiadavky pod vedením KSČ a jej masových zlo­žiek štrajkovali v roku 1921 kovorobotníci, drevorobotníci, pekári, typografi, v roku 1922 stolári, stavební robotníci, mly­nári, krajčíri, zamestnanci mestskej dopravy, v roku 1923 stavební robotníci, v roku 1924 chemici, zamestnanci mestskej dopra­vy, stavební robotníci, kovorobotníci, typografi, pivo­varskí robotníci, v rokoch 1925, 1926, 1927, 1928 stavební robot­níci, v rokoch 1925, 1927, 1929, 1931, 1932 krajčíri, v rokoch 1930 typografi, v rokoch 1933 kovorobotníci. V rokoch 1919—1938 sa v Košiciach a na okolí uskutočnilo 91 akcií nezamestna­ných. V Košiciach ako v sídle iredentistických skupín maďarskej buržoázie dôležitý bol boj proti fašizmu a na obranu republiky. Vyvrcholil 31.7.1938 manifestáciou obyvateľov východného Slovenska. Za účastí asi 20 000 ľudí, K. Gotwalda, V. Širokého, G. Steinera, Š. Košíka, Š. Majora a ďalších vedúcich funkcionárov strany a revolučného hnutia vyslovili účastníci odhodlanie nevydať republiku ani domácim, ani zahraničným fašistom. V rokoch 1938—45 bolo mesto pripojené k Maďarsku. Oku­pácia horthyovským Maďarskom, a tým odtrhnutie od prirodzeného zázemia — východného Slovenska zna­menala zhoršenie jeho postavenia. Počet obyvateľov kle­sol o viac ako 20 000, vzrástla nezamestnanosť a drahota. Prenasledovanie komunistov a pokroko­vých občanov (poprava Z. Schőnherza, J. Báčika atď.) vyvrcholilo masovými vraždami od novembra 1944. Tesne pred oslobodením 5.1.945 nechali Szalasiovci verejne popraviť 12 obyvateľov. Napriek teroru pokračovala v Košiciach ilegálna protifašistická činnosť, vedená KSČ. Jej práca mala význam v celomaďarskom meradle. Košice oslobodili 19. 1. 945 vojská 4. ukrajinského frontu a l. československého armádneho zboru v ZSSR. Až do konca vojny bolí Košice dočasným sídlom prezidenta, vlády ČSR a SNR. Tu sa 4. apríla 1945 utvorila prvá vláda Národného frontu Čechov a Slovákov. Jej program vyhlásený 5. 4. prešiel do histórie ako Košický vládny program. Z Košíc riadila SNR politický a hospodársky život na oslobodenom Slovensku. Dôležitá pre ďalší politický vývoj bola košická konferencia KSS koncom februára 1945. Vychádzal tu ústredný orgán KSS Prav­da, orgán SNR Národná obroda i ďalšie časopisy. Aj po odchode SNR do Bratislavy ostali Košice sídlom expozitúry SNR pre východné Slovensko, a po jej zruše­ní sídlom komisie SNR pre pomoc východnému Slovensku. Budovanie socializmu prinieslo Košiciam nebývalý rozvoj. Svojím priemyslom, dopravou, obchodom, škol­stvom, vedou a kultúrou sa stali nielen východoslovenským, ale i celoslovenským a celoštátnym významným centrom. Od roku 1949 boli sídlom kraja, od roku 1960 sídlom východoslovenského KNV a KV KSS. Počet obyvateľov sa zdvojnásobil hlavne zásluhou rozvoja priemyslu. Vybudoval sa prie­mysel hutnícky (Východoslovenské železiarne), strojársky (Východoslovenské strojárne), keramický (Slov. magne­zitové závody, Keramické závody), potravinársky (pivo­var, konzerváreň, Palma — výrobňa mydla, sladov­ňa, liehovar, mliekárne, mäsopriemysel, hyd. závo­dy atď.), energetický (Elektromontážne závody — závod Slov. plynární, vodná elektráreň podniku Elektrárne Krompachy), chemický (závod Tatrasvitu), stavebný (Vý­chodoslovenské tehelne, Pozemné stavby, Inžinierske stavby, Hutné stavby), konfekčný (Odevné závody kpt. Nálepku), polygrafický (Východoslov. tlačiar­ne), poľnohospodársky (Šľachtiteľský a semenársky pod­nik, Št. veterinárny diagnostický ústav, Agrolct), projekčné ústavy, družstevné výrobné podniky i podniky miestneho hospodárstva, veľkoobchodné závody, podniky verejných služieb atď. Mesto je dôležitým dopravným (autobusová, letecká doprava) a železničným uzlom, vý­znam ktorého vzrástol vybudovaním širokorozchodnej trate zo ZSSR. S rozvojom hospodárstva sa rozmoh la občianska a bytová výstavba, najmä po roku 1960. Vyrástli tu nové niekoľkotisícové sídliská (Terasa. Podhradová, Mlynský náhon a ďalšie). Mesto je sídlom škôl, vedeckých a kultúrnych pracovísk. Pitná voda je zo združeného diaľkového vodovodu Drienovec-Košice a nádrže Hatiny, Včeláre a Bukovec. Vybudovali sa nové sociálne, zdravotné, športové zariadenia. Priemyselné a iné podniky, úrady a inštitúcie poskytujú zamestnanie nielen obyvateľom Košíc, ale celého východného Slovenska.

Barca: Osídlenie v paleolite – príbytky človeka aurignackej kultúry (prvé zistené z tohto obdobia na území strednej Európy); neolitové sídliská východoslovenskej keramiky, bukovohorskej a lengyelskej kultúry, eneolitovej s kanelovanou keramikou a hroby bodrogkeresztúrskej kultúry, opevnená otomanská osada s nálezom pokladu zlatých šperkov zo staršej doby bronzovej, sídlisko a popolnicové pohrebisko pilinskej kultúry z mladšej doby bronzovej, sídlisko z doby rímskej, slovansko-avarské pohrebisko, pohrebisko z doby hradištnej svedčí o kontinuite slovanského osídlenia.

Sústavným osídlením od praveku je Barca najstaršou obcou na Slovensku. Ležala na križovatke ciest. Písomne je doložená z roku 1230. V 13. storočí sa rozčlenila na Vyšnú, Strednú a Nižnú Barcu. Patrili tunajším zemanom. V 16.—17. storočí ich niekoľkokrát vyplie­nili Turci. V 18. storočí bola Barca zemianskou obcou. V roku 1828 mala 134 domov a Í063 obyvateľov. Zaoberali sa poľno­hospodárstvom. V rokoch 1938—45 bola pripojená k Maďarsku. V roku 1945 stavebne splynula s Košicami. JRD bolo založené v roku 1950. Je tu vybudovaná STS, sklady pozemných stavieb, plemenárska stanica, podnik poľnohospodárskej techniky, letisko Košice, Železničné staviteľstvo. V roku 1969 bola Barca pripojená ku Košiciam.

Nižná Barca: Obec je dolože­ná nepriamo z roku 1288, priamo z roku 1297. Volali ju aj Blat­nou. V roku 1427 mala 25 port, v roku 1630 sa spomína posled­ný raz. Splynula s Barcou.

Stredná Barca: Obec je doložená z rokov1290—1407. Na potoku Myslava mala mlyny. Koncom stredoveku vznikla zo Strednej Barce. a Vyšnej Barce jedna obec.

Vyšná Barca: Doložená je z roku 1288, pôv. sa volala Hradiště. Na potoku Myslava mala niekoľko mlynov. V roku 1427 mala 2 porty, v roku 1630 mala 5 usadlostí, pričom želiarske boli pusté.

Setllice: Obec sa spomína z roku 1303. Patrila pánom z Barce.

Košická Nová Ves: Obec sa vyvinula pri majeri v chotári mesta Košice. Ako majerská osada dlho nemala vymedzený chotár a ustálený názov. Patrila mestu Košice. V roku 1553 mala 12 port, v roku 1612 vyhorela, no odviedla po celej porte od gazdov i želiarov. V polovici 17. storočia mala 29 opustených a 59 obývaných usadlostí, v rokoch 1715—20 mala 5 domácností, v rokoch 1762 mala 18 gazdov a 17 želia­rov, v rokoch 1828 mala 111 domov a 864 obyvateľov. K tradičným zdrojom zárobku patrilo pečenie koláčov a ich predaj na košickom chlebnom trhu. Obyvatelia kupčili s ošípanými, slaninou a Škvarkami. Tunajšie vozárne poskytovali prístrešie kupcom, fúram i dobytku, smerujúcim na košický trh. Za I. ČSR sa obyvateľstvo zaoberalo poľno­hospodárstvom. Do roku 1950 tu bolo silne rozvinuté mäsiarske remeslo. Obec bola v rokoch 1938—45 pripojená k Maďarsku. JRD založené v roku 1952, prevzali v roku 1961 ŠM. V roku 1969 bola obec pričlenená ku Košiciam.

Myslava: Vyvinutá obec je doložená z roku 1230. Patrila Novému hradu, od roku 1230 magistrovi Petrovi, od roku 1255 komesovi Ečoví a iným. Pred rokom 1255 upadla, v roku 1311 ju dosídlili, no od roku 1317 bola znovu opustená a spustošená. V roku 1376 časť usadlostí kúpilo mesto Košice, časť patrila Petrovi Čurkovi z Malej Idy, ktorý v roku 1397 daroval mlyn, 2 vinice a l usadlosť košickým dominikánom. V roku 1397 kráľ Žigmund priznal košickým poddaným v Myslave výsady košických mešťanov. Od roku 1408 mesto Košice získalo celú obec. V roku 1427 mala 11 port, v polovici 17. storočia 59 gazdov a 34 želiarov, v roku 1715 mala 20 domácností, 1828 mala 119 domov a 911 obyvateľov. Pracovali ako roľníci, pálili lieh, zaoberali sa bielením plátna, v 16. storočí výrobou šindľov a dreveného náradia. Tradičnou povinnosťou Myslavy bolo dať košickému richtárovi slúžku. V rokoch 1850—1870 bola v Myslave v pre­vádzke maša na spracúvanie železnej rudy. Za I. ČSR bola Myslava poľnohospodárskou obcou. Časť obyvateľstva sa zaoberala tkáčstvom a výšivkárstvom. V rokoch 1938—45 bola obec pripojená k Maďarsku. JRD založené v roku 1957 prevzali v roku 1961 ŠM. Myslava stavebne splynula s Košicami a v roku 1969 bola k nim pričlenená.

Poľov: Osídlenie v paleolite – stanica z obdobia mousterienu, sídliskové nálezy neolitu a eneolitu z mladšej doby bronzovej. Vyvinutá obec sa spomína z roku 1248. Do 15. storočia patrila potomkom rodu Abovcov, v roku 1427 Čurkovcom, neskôr Semseyovcom a iným. V roku 1427 mala 24 port, v roku 1565 mala 5 port, v roku 1630 odviedla 1 portu deviatok od gazdov, ¼ porty od želiarov, v roku 1720 mala 11 domácností, v roku 1772 mala 17 gazdov a 8 želia­rov, v roku 1828 mala 95 domov a 680 obyvateľov. V 18. storočí boli zemepánmi Dessewffyovci, Fischerovci a iní. Za I. ČSR bol Poľov poľnohospodárskou obcou, v rokoch 1938—45 bol pripoje­ný k Maďarsku. ŠM bol založený v roku 1960. Je tu rozvinuté ovocinárstvo. V roku 1969 bol Poľov pripojený ku Košiciam.

Nižný Gord: Obec sa spomína v roku 1280. V rokoch 1427 mala 14 port.

Šaca : Osídlenie v neolite – sídlisko bukovohorskej kultúry, füzesabonyskej kultúry zo staršej doby bronzovej, nálezy z doby hradištnej. Obec je doložená z roku 1319 ako majetok Jána z Bašky, od roku 1426 patrila Semseyovcom. Hrad Šaca je doložený v 15. storočí, keď ho mali podľa nariadenia hunyadyovského snemu zbúrať z obavy pred Jiskrom. Patril Semseyovcom. V roku 1557 ho zbú­ralo vojsko z Košíc. V roku 1630 obec odviedla 1/2 porty deviatku od gazdov a 1/4 porty od želiarov. V roku 1715 mala 4 domácnosti, v roku 1720 mala 5 domácností, v roku 1828 mala 90 domov a 658 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodár­stvom. V rokoch 1938—45 bola Šaca pripojená k Maďarsku. JRD bolo založené v roku 1953. Charakter obce sa menil od roku 1960, keď sa v priestore Haniska—Šaca—Veľká Ida začalo s výstavbou VSŽ. Tu sa končí aj širokorozchodná trať. Vybudovalo sa veľké sídlisko. V roku 1969 bola Šaca pričlenená ku Košiciam.

Buzinka: Obec je doložená z roku 1359 ako Buzynik, z roku 1408 ako Bozinka; po maďarsky Buzinka. Spomína sa z roku 1359. Vznikla v chotári obce Šaca. Patrila zemianskym rodinám. V roku 1715 bola opustená, v roku 1720 mala 4 domácnosti, v roku 1772 mala 14 gazdov a 17 domkárov. Patrila Kendeyovcom, Dobayovcom, Kapyovcom. V roku 1828 mala 79 domov a 533 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodár­stvom. V roku 1943 bola Buzinka pripojená k Šaci.

Ťahanovce: Mohylové násypy; bližšie neurčené. Obec sa vyvinula z osady spomínanej z roku 1263 v majetku svinickej vetvy Abovcov, od roku 1293 v majetku drienovských Abovcov. Názov má podľa osobného mena Tehan. V roku 1351 patrila znova svinickým Abovcom, od roku 1397 mestu Košice, ktoré v roku 1399 vymohlo pre Ťahanovce práva košických mešťanov. V polovici 17. storočia tu bývalo 27 gazdov, 29 želiarov a 11 usadlostí bolo opustených. V roku 1715 mali Ťahanovce 13 domácností, v roku 1720 vinice a 8 domácností, v roku 1772 mali 36 gazdov a 13 želiarov, v roku 1828 mali 112 domov a 878 obyvateľov. Zaoberali sa zeleninár­stvom, ovocinárstvom i povozníctvom a zásobovali hlinou košických hrnčiarov. V 20, storočí tu vybu­dovali magnezitku. V rokoch 1938—45 boli Ťahanovce pripojené k Maďarsku. JRD založené v roku 1957 prevzali v roku 1960 ŠM. V obci je závod Slovenských magnezitových závodov, veľ­kosklady benzínu a vinárske závody. V roku 1969 boli Ťahanovce pričlenené ku Košiciam.

Vyšné Opátske: Osada sa vyčle­nila z chotára opátskej časti Krásnej nad Horná­dom, na ktorom v roku 1344 povolil opát zakladať vinice. Osad­níci sa spomínajú z roku 1427 v portálnom súpise, no zdanení neboli. Obec je doložená z roku 1696. Mala 9 pod­danských usadlostí. V roku 1772 tu mal trnavský semi­nár 23 rodín, väčšinou želiarskych. V roku 1828 mala obec 22 domov a 169 obyvateľov. Zaoberali sa poľno hospodárstvom a pracovali pri ČSD. Obec bola v rokoch 1938—-45 pripojená k Maďarsku. V roku 1969 bolo Vyšné Opátske pričlenené ku Košiciam.

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 2. časť





 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.