Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 OKRES: Gelnica, Košice, Košice 1, Košice 2, Košice 3, Košice 4, Košice okolie, Michalovce, Rožňava, Sobrance, Spišská Nová Ves, Trebišov
Malá Tŕňa

Základné informácie

Podujatia a akcie

Inzercia v obci

Súčasnosť obce

História

Príroda

Kultúrne dedičstvo

''Dedina roka 2009''

Fotogaléria

Mapa

Fórum obce

Firmy v obci

Správy z obce

Dokumenty na stiahnutie


Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát

Odkazy na iné stránky

Clip in vlasy nájdete za najlepšie ceny: Clip in vlasy. Jedine u nás 100% ľudské clip in vlasy.

Dochádzkový systém <<

Región Tekov

Horehronie

Región Hont

Svadobné šaty

Golfové potreby

Internetový obchod iNAKUP.sk špecialista na notebooky asus.

Internetový obchod s LED svietidlami

FreeSpace Portal

Monitoring pracovného času zamestnancov

Nástenné hodiny



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11786

Počet fotografií:
9375

 

 

 

Malá Tŕňa - História


Z najstarších dejín Tŕne

Na juhozápadnom úpätí Zemplínskych vrchov sa nachádza srdce slovenskej časti Tokajskej vinohradníckej oblasti Malá Tŕňa, ktorá patrí medzi tie zemplínske obce, ktoré majú už dávnu tradíciu výroby znamenitého tokajského vína.

Základy poľnohospodárstva v piatom tisícročí pred n.l. možno nájsť aj chotári dnešnej Malej Tŕne. V mladšej dobe kamennej je na tomto území charakteristická výroba kamenných hladených nástrojov a hrnčiarstva. Do bukovohorskej kultúry charakteristickej svojim výtvarným prejavom možno podľa Dušana Čaploviča zaradiť aj lokalitu v katastri tejto obce. V Dejinách Zemplínskej župy nachádzame informáciu, že spolu s terajšou Veľkou Tŕňou existovali obe obce pod názvom Nižný a Vyšný Turuň už v roku 1067. K tomuto údaju chýba hodnoverný archívny dokument, a preto ho nemožno prijať. Začiatkom 13. storočia sa obec spomína pod názvom Tolna a bola majetkom rodu Katha . Od názvu tohto rodu je pravdepodobne odvodený aj názov vinohradníckej lokality Kate, ktorá sa nachádza južne od Malej Tŕne, východne od osady Karlov Dvor a patrí do Tokajskej vinohradníckej oblasti.

Názov obce odvodzoval Anton Szirmay od veže kostola /tureň, turňa/. Ján Stanislav odvodil pomaďarčený názov obce Toronya, ktorý sa používal v 13.- 14. storočí od slova tŕň. V stredovekých listinách sa vyskytujú aj názvy Tolna /1220/, Thorona /1276/, Thurona /1281/, Toronia /1291/ a neskôr Toronya. V niektorých prameňoch možno nájsť aj názov Thurul, ktorý však mohol vzniknúť iba nepresným prepisom staršieho názvu Thurona.

Geologicko-horninové typy v katastrálnom území Malej Tŕne

Tektonická činnosť koncom starších treťohôr výrazne poznačila geologický vývoj v katastrálnom území obce. V období vrchného miocénu - v bádene, začala v chotároch dnešnej Malej a Veľkej Tŕne sedimentácia hornín paleozolického veku, ktorá bola zapríčinená práve už uvedenou tektonickou činnosťou. Tak sa vytvorila pomerne celistvá kryha ako ostrov na podhorí Zemplínskych vrchov, ktorú tvoria predkarbónske biotitické a dvojsľudné pararuly, svory a svorové ruly, permské zlepence, sivé bridlice, vrchnokarbónske pieskovce /tufy/, pelitické bridlice s vložkami kremenitých porfýrov a ich tufov, ako aj aleuritické bridlice hnedočervenej farby.

Z uvedeného vyplýva, že Malá Tŕňa sa rozprestiera pod Zemplínskymi vrchmi, ktorých geologicko-horninové typy sú vulkanického pôvodu. Zo sopečných hornín sú zastúpené najmä andezity, ryolity a ich tufy. Nachádzajú sa tu tiež klasické sedimenty pieskovcov /tufov/, zlepencov, dovitých bridlíc, arkóz a sľúd /severná časť vinohradníckeho honu Lastovičie/. Južne a východne od Malej Tŕne v smere na Černochov sa nachádzajú paleoryolity až paleodacity a sedimentárne vulkanoklastiká, ktoré sú veľmi vhodné na pestovanie tokajských odrôd viniča hroznorodého a predurčujú tiež výrobu veľmi kvalitných tokajských vín /ostatné uznané vinohradnícke hony v Malej Tŕni/.Karbónske horniny vytvárajú svojráznu geologicko-horninovú kryhu v Malej Tŕni, hlavne v celom areáli chránených tufových tokajských historických pivníc. Sú to tiež veľmi vhodné geologicko-horninové typy na pestovanie tokajských odrôd viniča hroznorodého /Furmint, Lipovina, Muškát žltý/.

Najstaršie stredoveké listiny o Tŕni

Ferdinand Uličný uvádza, že tŕňanské sídlisko má sloviensky pôvod a vzniklo pred 11. storočím. Z toho vyplýva, že počiatky Tŕne treba hľadať oveľa skôr, ako to dokladajú doteraz objavené stredoveké listiny.

Prvým známym Tŕňanom bol začiatkom 13. storočia Absolon z rodu Ratka / ''Absolonem de genere Ratka'' /, ktorý mal v dedine aj majetkové vlastníctvo. Časť Absolónovho majetku v Tŕni, v listine nazývanej villa Tolna, získali jobagioni z hradu Zemplín, proti čomu Absolon protestoval. Vo Varadínskom registri je napokon uvedené, že mu majetok bol v roku 1220 vrátený. Uvedená listina má pre Tŕňu obrovský význam. Je totiž najstaršou stredovekou listinou o obci, ktorú je možné preukázateľným spôsobom doložiť.

Za nepriamu správu o vinohradníctve v Tokajskej oblasti možno považovať zakladajúcu listinu benediktínskeho kláštora šľachticom Petrom, ktorú možno datovať okolo roku 1067. Latinská listina pomenúva sídlo kláštora v Zaste a súčasne uvádza kláštoru darované územné majetky a dediny, ktorých poddanými boli aj vinohradníci z troch dedín.

Doposiaľ najstaršou správou o vinohradoch v južnom Zemplíne je listina uhorského kráľa Bela IV. /1235-1270/ z roku 1248, v ktorej daroval spišskému prepoštovi jednu vinohradnícku usadlosť v Sárospataku /Blatný Potok/. Vinica totiž po smrti bezdetného majiteľa pripadla panovníkovi a ten ňou odmenil už spomínaného spišského prepošta. V tomto čase už môžeme predpokladať aj vinice v Malej Tŕni a okolí.

Z 13. a 14. storočia sú aj ďalšie písomné správy o najstarších tokajských vinohradoch v Zemplíne. V nich sú uvedené vinohrady vo Viničkách v roku 1298, Malej Tŕni v roku 1390 a 1475. Listina z roku 1475 potvrdzuje, že majetkovými vlastníkmi malotŕňanských viníc boli: kláštor v Újhelyi, meštianska rodina v Lelesi a ďalší vlastníci. Uvádza tiež veľmi konkrétne vinice v katastrálnom území obce Malá Tŕňa /''... vinea in territoriio possessionis Kysthoronya...''/.

Majetková držba v Tŕni

Zemanom z Tolcsvy a iným zemianskym rodinám patrila Tŕňa v 13.-14. storočí. Časť majetkov vlastnili v roku 1398 aj miestni zemania, ktorým patrili tieto majetky ešte aj v 15. storočí. 1' Hradnému panstvu Sárospatak patrila časť tŕňanských majetkov v 15. -17. storočí.

Anton Szirmay uvádza, že v roku 1221 založil uhorský panovník Ondrej II. v obci kláštor a polovicu Vyšnej Tŕne daroval kláštoru. Ferdinand Uličný a Richard Marsina uviedli, že to bol kláštor augustiniánov. Anton Szirmay uvádza, že išlo o pavlínsky kláštor. Pravdepodobnejšia je prvá verzia, pretože sa opiera o konkrétny stredoveký archívny dokument. Tatári v roku 1241 kláštor spustošili a už nikdy nebol obnovený. Nový postavili v Sátoraljaújhelyi a kráľ Belo IV. mu roku 1257 daroval štyri vinohradnícke usadlosti v južnom Zemplíne.

Po vpáde Tatárov v roku 1241 bola Tŕňa a jej vinohrady v prevažnej miere zničené. O ich obnovu sa postaral uhorský kráľ Belo IV. s pomocou talianskych osadníkov, ktorí sa usadzovali v Olaszi, Sárospataku, Liszke, Tŕni, Bare a iných obciach. Títo vysadili nové druhy viniča /furmint, bokator, ballafant a iné/ dovezené z Talianska. Sám Belo IV. nazýval tento kraj ''zem Talianov''.

Uhorský kráľ presťahoval augustiniánov po zničení kláštora v roku 1251 do Ujheľa, kde im bol roku 1258 postavený nový kláštor. Vroku 1257 im kráľ Belo IV daroval už spomínané štyri vinohradnícke usadlosti v južnom Zemplíne. V tomto čase mal záložné právo na obec jeho syn Šimon, ale v roku 1254 ho už získali rodiny Uszova a Tolcsvayova. V roku 1281 je spomínaný ako vlastník obce Emödi Farkas. Po roku 1321 potomkovia Micz baňa spolu s ostatnými nehnuteľnosťami vymenili obec za hrad Purustyán, ktorý sa týčil nad obcou Bačkov.

V roku 1330 majster Ján daroval polovicu Vyšnej Tŕne mníšskemu rádu ujhelských Pavlínov a druhú polovicu rádu sv. Kláry zo Sárospataku. O 50 rokov neskôr /1380/ obsadil Mikuláš Perényi obidve Tŕne. Na protest mníšok z rádu sv. Kláry, ktorých majetky Mikuláš Perényi zobral, kráľ Žigmund daroval po 10-tich rokov v roku 1390 polovicu Vyšnej Tŕne opäť tomuto rádu. Druhú polovicu majetku mala v roku 1395 vo vlastníctve Margita Recsetei Csirke.

Rozdelenie Tŕne na Malú a Veľkú

Pravdepodobne už v 13. storočí založili poddaní pri starom sídlisku nové, ktoré v druhej polovici 14. storočia dostalo názov Malá Tŕňa /Kis Thoronya/. Až v 15. storočí pomenovali druhé sídlisko Veľká Tŕňa /Nagy Thoronya/.

Najstaršia stredoveká listina, ktorá pomenúva obec Malá Tŕňa / ''possessionibus Kisztoronya''/je z roku 1390. O tom, že toto pomenovanie bolo už zaužívané svedčí aj ďalšia listina z roku 1392, čo potvrdzuje existenciu Malej Tŕne /villa Kysthoronya/ ako samostatného sídliska.

Najstarší súpis z roku 1441 uvádza, že sedliacke domácnosti v Malej Tŕni platili daň kráľovi 12 zlatých. Z uvedeného možno usudzovať, že v obci žilo v tomto čase asi 12 sedliackych rodín.

Časté striedanie zemepánov potvrdzujú v 15. storočí viaceré písomné pramene. V roku 1410 mal v Tŕni svoj podiel Pavol Toronyai /Toronský/ a o päť rokov neskôr patrila prevažná časť obce rodine Csicseriovcov /Čičarovských/. V ďalšom období patrili majetky v obci Františkovi Csicserimu Fodorovi /Čičarovskému - 1418/, druhá polovica obce Palócziovcom /1429/. V 50-tych rokoch 15. storočia boli majiteľmi prevažnej časti majetkov Štefan Bocskai a Štefan Tarkanyi /Trakanský -1456/. Začiatkom 16. storočia /1511/ prešlo majetkové vlastníctvo na Petronelu Czékeyovu /Cejkovskú/, Petra Banfyho, Imricha Eödönfyho, Žofiu Dobóoovú, Ladislava Gerendyho, Jána Czékeyho /Cejkovského/ a B. Uporiovú /Uporskú/.

V súvislosti so šírením reformačného hnutia v Zemplíne, vyhnal v roku 1530 Gašpar Dragffi rehoľné sestry sv. Kláry a mníchov z rádu pavlínov z obce a ich majetky zobral. Majetková držba prešla v roku 1551 na rodinu Tárczayovcov a o tri roky neskôr na Jána Paczotha. Po vymretí rodu Dragffiovcov v roku 1578 prešli Vyšná a Nižná Tŕňa do vlastníctva rodiny Dobóovcov a stávajú sa súčasťou hradného panstva v Sárospataku. Súpis z roku 1578 uvádza nových vlastníkov, príslušníkov rodiny Paczothovcov i pôvodných Dobóovcov, ktorých neskôr v majetkovej držbe vystriedali Rákocziovci.

Po porážke povstania Františka II. Rákocziho sa Veľká Tŕňa dostala do vlastníctva Aspremontovcov, kým Malú Tŕňu princ Karol III. daroval Donáthovi Trautson Lipotovi. Po vymretí rodu Karola III. obec prešla do vlastníctva kráľovskej pokladnice. Na majetkovej držbe v Malej Tŕni, ktorej hlavné príjmy plynuli z vinohradníctva, sa podieľali aj Pethôovci a časť ich majetkov prešla do vlastníctva Sennyeyovcov. Neskôr sa majiteľom obce stáva princ Agost Karol Bretzenheim, od ktorého dostáva majetky rodina baróna Fischera a neskôr Gabriel Lonyay.

Rozsah osídlenia Malej Tŕne do začiatku 18. storočia

Správy o viniciach v katastrálnom území Malej Tŕne sú od roku 1475. Latinská listina v uvedenom roku uvádza vinice na území dediny Malá Tŕňa / ''vinea in territorio possessionis Kysthoronya''/. Neuvádza však rozsah jej osídlenia.

Do dejín Malej Tŕne sa výrazne zapísal vpád Tatárov v roku 1567. Tatári vyplienili obec, zničili vinice a zapálili jedenásť domov. Zostávajúce domácnosti platili daň kráľovi od 8 port /porta=celá sedliacka usadlosť/. Malá Tŕňa mala v tomto čase aj tri slobodnícke domácnosti, ktoré daň neplatili.

V 15. storočí platili sedliacke domácnosti daň od porty jeden zlatý /l 00 denárov/. V druhej polovici 16. storočia už dve zlaté /200 denárov/, v prvej polovici 17. storočia už táto daň dosiahla 5 zlatých /500 denárov/.

Určitý obraz o veľkosti obce a jej demografickom vývoji poskytujú súpisy. Súpis z roku 1582 uvádza, že Malá Tŕňa mala 14 port. V roku 1600 mala 33 poddanských domov a patrila medzi veľké zemplínske dediny. Rozsah jej osídlenia až do začiatku 17. storočia potvrdzuje, že obec sa rozširovala a počet jej obyvateľov sa zvyšoval.

Negatívny vplyv na vývoj obce mali protihabsburské stavovské povstania v priebehu 17. a začiatkom 18. storočia. V júli 1660 vniklo počas protihabsburských stavovských povstaní do Malej Tŕne cisárske vojsko, ktoré násilne vtrhlo do pivníc, odnieslo sudy s vínom a vydrancovalo ich.

Poddanského obyvateľstva v 17. storočí ubúdalo a chudobnelo. Začiatkom 17. storočia /1610/ boli sedliacke usadlosti v Malej Tŕni zdanené iba od 4 port a roku 1635 iba od 2,5 porty. Súpis, ktorý sa uskutočnil po porážke protihabsburského stavovského povstania Františka II. Rákocziho dokumentoval, že Malá Tŕňa mala iba dvanásť poddanských domácností /1715/. Aj v ďalšom súpise, ktorý sa uskutočnil v roku 1720 je v obci uvedených 19 poddanských usadlostí, pričom udáva, že sa tam nachádzali výnosné vinice.

Malotŕňanské vinohradníctvo a vinárstvo do rozpadu Rakúsko-Uhorska

V kráľovskom dekréte z roku 1737 patrila do tokajského Podhoria /Hegyalja/ aj Malá Tŕňa. Aj na sneme Zemplínskej župy v Sátoraljaújhely v roku 1820 bola Malá Tŕňa a Sátoraljaújhely /časť Káte/ zaradené do Tokajskej vinohradníckej oblasti.

V urbárskom zápise z 8. apríla 1772 sú informácie aj o stave vinohradníctva. Zápis o Malej Tŕni uvádza: ''Hôr rodiacich hrozno majú dostatok, produkujú dobré víno, vhodné na zahraničný obchod. Keďže rodáci majú vinice v prevažnej časti honov, zaoberajú sa vincúrstvom, pastierstvom a motykou sú schopní zarábať peniaze''.

Elek Fényes v roku 1851 o Malej Tŕni píše: ''Malá Tŕňa je maďarská obec v Zemplínskej župe. Táto obec ešte patrí k oblasti Hegyalja /Podhorie/ a zo severu uzatvára túto významnú oblasť. Jej víno je osobitne cenené pre korenistú chuť''.

V súpise z roku 1865 mala Malá Tŕňa 143 ha viníc. Vo Vinohradníckej štatistike Uhorska, ktorú v roku 1873 zostavil Karol Keleti je v Malej Tŕni uvedených 106,5 ha vinohradov.

Niektoré pramene uvádzajú, že pod starou zemianskou kúriou, ktorú vlastnil začiatkom 20. storočia gróf Aladár Hardenberg boli ešte z čias Rákocziovcov starodávne pivnice a chodby, o ktorých niektorí tvrdili, že už počas tatárkeho vpádu slúžili ako úkryty pre obyvateľstvo. Časť autorov spája ich vznik s kláštorom rádu augustiniánov. Pivnice mali veľmi úzke chodbové priestory cez ktoré mohol prejsť iba jeden človek. V ďalšej časti sa však náhle rozširovali a tvarom pripomínali hrušku.

Aj do dejín Malej Tŕne kruto zasiahla morová epidémia v roku 1663 a cholera v roku 1831. V súvislosti s cholerovou epidémiou vzniklo Východoslovenské roľnícke povstanie, ktorého sa zúčastnili aj obyvatelia obce. V rokoch 1884 a 1903 vyhorela počas veľkých požiarov takmer celá obec. Tieto tragické udalosti postihli obyvateľstvo obce a negatívne ovplyvnili aj ďalší rozvoj vinohradníctva a vinárstva.

Malá Tŕňa v priebehu celého vývoja tokajského vinohradníctva a vinárstva bola neodmysliteľnou súčasťou tejto vinohradníckej oblasti. Významným dokladom o vinohradníctve je listina Turčianskej prepozitúry z roku 1252. Belo IV. v nej obdaril premonštrátov v Kláštore pod Znievom 4 vinohradníckymi usadlosťami medzi Sarospatakom a Bodrogolaszi, t.j. v Sáre. Listina z roku 1311 udáva, že pavlínsky rád dostal za riečkou Roňava na hradnom vrchu, nazývanom Oremus pri Sátoraljaujhely sedem kopáčov viníc, t.j. takú rozlohu, ktorú sedem ľudí okopalo zajeden deň / kopáč = 2,52 ára/.

Súpis z roku 1865 uvádza 21 hornozemplínskych obcí, ktoré mali vinice na rozlohe 1028 hektárov. Najväčšiu rozlohu viníc mali Kráľovský Chlmec /149 hektárov/, Malá Tŕňa /143 ha/, Viničky /97ha/, Bara a Černochov /po 85 ha/, Streda nad Bodrogom /85 ha/ a Veľký Kamenec /78 ha/.

Vo Vinohradníckej štatistike Uhorska Karol Keleti v roku 1873 zdokumentoval, že v severnej časti Zemplínskej župy pestovali hrozno v 27 obciach 1343 vinohradníci. Z uvedeného počtu obcí patrilo do okresu Kráľovský Chlmec l O, Michalovce 8, Sátoraljaujhely 8 a Sečovce l. Z rozlohy viníc 560 ha /1873/ mala Malá Tŕňa vinohrady na 106,5 ha, Viničky 94,4 ha, Kráľovský Chlmec 244,4 ha, Streda nad Bodrogom 150,8 ha, Sečovce 80,6 ha, Veľký Kamenec 71,9 ha a Malý Horeš 63,9 ha.

V kráľovskom dekréte z roku 1737 je ohraničené ''Podhorie'' /Hegyalja/ vinohradmi v Tállyi, Golope, Rátke, Zombore, Onde, Liszke, Zsádaniy, Olaszi, Pataku, Ujhely a Malej Tŕni. Na župnom sneme v Sátoraljaujhelyi zaradili v roku 1820 do Tokajskej oblasti zo slovenskej časti Tokaja iba Malú Tŕňu.

Elek Fényes uvádza v roku 1851, že víno z Malej Tŕne je osobitne cenené pre korenistú chuť, Vinohrady vo Veľkej Tŕni podľa neho rodia dobré stolové víno, ale už nepatria do oblasti Podhoria /Hegyalia/.

V roku 1882 mala Malá Tŕňa 384 katastrálnych jutár a Veľká Tŕňa 141 katastrálnych jutár viníc.

Po fyloxérovej skaze v 80-tych rokoch 19. storočia zaradili do Tokajskej vinohradníckej oblasti 31 obcí, medzi nimi aj Malú Tŕňu, Viničky a vinohrady na Kate /Katy/ nad Sátoraljaujhely /dnes Slovenské Nové Mesto/. Stalo sa tak na základe zákona uhorského ministerstva orby z roku 1908.

Začiatkom 20. storočia mal v Malej Tŕni najväčšie majetky gróf Aladár Hardenberg, ktorému patrila aj panská kúria, postavená pravdepodobne ešte za Rákocziovcov. Niektoré pramene uvádzajú, že na obecnom úrade boli zachované listiny od Františka II. Rákocziho a jeho sestry Júlie, ktoré sa však doteraz nepodarilo objaviť.

Demografický vývoj obce

Prvé údaje o demografickom vývoji obce sa zachovali z roku 1557, keď mala Malá Tŕňa 13 usadlostí. Protihabsburské povstania v 17. storočí a začiatkom 18. storočia negatívne zasiahli do vývoja obce. Obec, ktorá patrila Rákocziovcom, bola viackrát vyplienená cisárskymi žoldniermi.

Pri súpise domov po protihabsburských stavovských povstaniach a hlavne po porážke povstania Františka II. Rákocziho, mala obec na základe súpisu z roku 1715-35 opustených a 12 obývaných domácností.

Doosídľovanie obce sa uskutočňovalo v priebehu 18. storočia. Potvrdzuje to sčítanie obyvateľstva v roku 1787, na základe ktorého žilo v Malej Tŕni v 87 domoch 374 obyvateľov. Silné migračné vlny a tragické udalosti v dejinách obce spôsobili, že v roku 1828 mala už iba 48 domov a 372 obyvateľov. Vcelku však možno konštatovať, že v ďalšom demografickom vývoji Malej Tŕne bol zaznamenaný mierny pokles počtu obyvateľstva, ktorý bol zapríčinený hlavne vysťahovalectvom. Potvrdzuje to sčítanie obyvateľstva v roku 1869, keď mala obec 620 obyvateľov a roku 1890, keď sa ich počet znížil na 509 t.j. o 111 osôb.

V priebehu 20. storočia sa počet obyvateľstva obce mierne zvyšoval. Podľa štatistiky žilo v Malej Tŕni v roku 1900 - 605, 1921 - 615, 1930 - 702, 1940 - 836 a 1948 - 908 obyvateľov, čo bolo najviac v celej histórii obce. V ďalších povojnových rokoch sa počet obyvateľstva stále znižoval. Pri sčítaní v roku 1991 žilo v obci už len 497 obyvateľov.

Národnostná a náboženská príslušnosť obyvateľstva

Zaujímavé poznatky zachovala štatistika o konfesijnom a národnostnom zložení obyvateľstva obce v 20. storočí. Keď v roku 1900 žilo v obci iba 19 Slovákov a 586 Maďarov, tak v roku 1930 bolo 177 slovenskej a 425 maďarskej národnosti. Pri sčítaní v roku 1991 žilo v obci 333 obyvateľov slovenskej, 163 maďarskej a l inej národnosti.

V konfesijnom vývoji obce majú dominantné miesto tri kresťanské cirkvi: rímskokatolícka, gréckokatolícka a reformovaná. Kým počet veriacich rímskokatolíckej cirkvi sa v rokoch 1900-1930 zvýšil zo 105 na 179 a gréckokatolíckej zo 153 na 163, tak počet reformovaných sa v uvedených rokoch znížil z 325 na 290. V uvedených rokoch sa počet izraelitov zvýšil z 22 na 38 osôb. Spolu so znižovaním obyvateľstva v povojnových rokoch sa znižoval aj počet veriacich jednotlivých kresťanských cirkví.

Pri sčítaní obyvateľstva v roku 1991 bolo v obci 155 rímskych katolíkov, 53 gréckych katolíkov, 141 reformovaných a 148 svoju náboženskú príslušnosť neuviedli.

Vývoj vinohradníckeho výskumu v Malej Tŕní v období medzivojnovej ČSR

V období medzivojnovej ČSR si Malá Tŕňa zachovala svoj pôvodný vinohradnícky a poľnohospodársky charakter. Rozvoj vinohradníctva v slovenskej časti Tokajskej vinohradníckej oblasti si vyžiadal rozvoj vinohradníckeho výskumu. Už v roku 1924 vznikla v Malej Tŕni Výskumná stanica vinárska, ktorá sa zaoberala výskumom agrotechniky, biológie viniča a technológiou vinárstva.

Stanica bola súčasťou štátnych výskumných ústavov poľnohospodárskych v Košiciach. Začínala veľmi skromne. Výkupom vinohradov a pôd pod vinohrady zo štátnych prostriedkov, na ktorých sa vinič vysádzal v sponoch 1,20x1,20 m sa vytváralo potrebné zázemie pre pokusníctvo, výskum a poradenstvo. Počet hektárov tejto výskumnej stanice sa zvýšil na 16 v roku 1927 a 25 o desať rokov neskôr /l937/. Mala aj vlastnú viničnú škôlku na ploche 1,5 ha a ďalších asi 70 ha ostatnej pôdy. Bola centrom vedecko-výskumnej, kontrolnej a poradenskej činnosti pre tokajskú a v širšom rozsahu pre celú východoslovenskú vinohradnícku oblasť. Jej výhodou bolo, že mala vlastnú tufovú pivnicu na výskum tokajských vín. Takýto vývoj sprevádzal túto stanicu až do viedenskej arbitráže /1939/, keď Malá Tŕňa pripadla Maďarsku a správu stanice prevzal tento štátny útvar. Výskum, pokusníctvo a poradenstvo upadli, poľnohospodárska pôda bola odovzdaná do prenájmu miestnym obyvateľom a obhospodarované boli iba produkčné vinohrady Bezprostredne po druhej svetovej vojne prevzalo stanicu v roku 1945 Povereníctvo poľnohospodárstva a pozemkovej reformy s 20,37 ha vinohradov, prevažne v hone Lastovičie /Fecske/. Stanica mala tiež 53,19 ha ornej a asi 4 ha ostatnej pôdy.

Závažná organizačná zmena sa uskutočnila v roku 1951, keď stanicu odovzdali Československým štátnym majetkom, n. p. Spišská Nová Ves a o rok neskôr /l952/, keď sa stala súčasťou Krajského výskumného ústavu poľnohospodárskeho v Košiciach. Osobitný význam malo začlenenie stanice pod SAV - Výskumný ústav pre vinohradníctvo a vinárstvo v Bratislave od l. l. 1956. Bol to rozhodujúci zlom vo vývoji stanice, pretože začal napredovať výskum tokajskej oblasti a zamestnanci stanice začali riešiť úlohy koncepcie rozvoja tokajského vinohradníctva a vinárstva. Osobitný význam mal vinohradnícky výskum tejto malotŕňanskej stanice v čase, keď v nej pôsobil Jozef Staško, Ing. Alexander Žembery a prof. Ing. Alojz Vereš, DrSc., neskorší riaditeľ Výskumného ústavu vinohradníckeho a vinárskeho v Bratislave. Tento popredný slovenský vinohradnícky a vinárska odborník spolu so spolupracovníkmi sa venoval selekcii Furmintu, Lipoviny a Muškátu žltého a tiež škôlkárskej problematike, hlavne výrobe sadencov pre ďalšie rozširovanie výsadby v tokajskej oblasti. Z agrotechnických pokusov sa venovali predovšetkým rezu viniča, používaniu rôznej dlžky podpníkov a stimulačných preparátov pri štepení viniča. Poskytovali tiež poradenstvo pri naprávaní vadných vín, prekvášaní muštov čistými kultúrami kvasiniek, vrátane tokajských kvasiniek z Malej Tŕne. V záverečnej etape viedli výskumy Ing. Michal Jenčo CSc. a Ing. Martin Lihoťan. Obec Malá Tŕňa sa tak stala výskumným centrom slovenskej časti Tokajskej vinohradníckej oblasti.

Do VHJ Vinárske závody, o. p. Bratislava bola výskumná stanica včlenená od roku 1977 ako štátna hospodárska organizácia. Tým začalo obdobie jej postupnej likvidácie a zániku. Výskum sa uskutočňoval iba na základe zmluvných vzťahov. V čase, keď sa Výskumný ústav vinohradnícky a vinársky v Bratislave stal samostatným podnikom /od 1. 7. 1988/ výskumnú stanicu vinohradnícku a vinársku v Malej Tŕni už naspäť nedostal. Roku 1978 došlo k likvidácii výskumov v Malej Tŕni, čo spôsobilo, že boli ukončené pokusy v agrotechnike a výrazne obmedzené pokusy v technológii tokajských vín. Došlo aj k likvidácii archívu so vzácnymi vzorkami tokajských vín a zničeniu zariadenia tejto jedinečnej pivnice. Výskum ukončovali zamestnanci Výskumnej stanice vinohradníckej a vinárskej Orechová a KVÚVV v Bratislave. Zánikom vinohradníckeho a vinárskeho výskumu v Malej Tŕni vznikli vážne škody pri príprave pôdy, zakladaní vinohradov a ošetrovaní viniča. Pokračovala iba selekcia viniča. Situácia si aj v súčasnosti vyžaduje realizovať výsledky vedy a výskumu na samostatnom výskumnom pracovisku v Malej Tŕni, ktoré by nadviazalo na predchádzajúcu tradíciu a výsledky.

V roku 1977 však došlo k integrácii výskumných a šľachtiteľských staníc Slovosiva a výskumná stanica v Malej Tŕni sa stala pracoviskom sesterskej stanice v Orechovej.

V rokoch 1938 - 1944 bola Malá Tŕňa pripojená k horthyovskému Maďarsku. Patrila do okresu Sátoraljaújhely a obyvateľstvo sa zúčastňovalo nielen na tamojších trhoch, ale vyhľadávalo aj zdravotnícke a iné služby v tomto sídle.

Vývoj obce po druhej svetovej vojne

Z blížiacou sa líniou frontu nastúpili na základe mobilizačného rozkazu i ako dobrovoľníci do I. československého armádneho zboru 29 občania z obce. V protifašistickom odboji padol Imrich Puškáš. V obci boli poškodené rodinné domy a MNV sa stal hlavným organizátorom povojnovej obnovy obce. Obyvatelia nachádzali počas vojny úkryty v pivniciach. Poskytovali pomoc pri kopaní zákopov na Kulmanovom medzi Veľkou a Malou Tŕňou.

Po vstupe Červenej armády do obce 2. decembra 1944 bol vytvorený miestny národný výbor, ktorého prvým predsedom sa stal Andrej Matúš. V rokoch 1945-1946 bol do obce menovaný vládny komisár - miestny učiteľ Vojtech Cap, ktorý zotrval vo funkcii približne jeden rok. V ďalších rokoch pôsobili vo funkcii predsedu MNV Andrej Kancel /1947-1948/, Jozef Dudáš /l949/, Daniel Puškáš /l950-1953/, Mikuláš Čorba /l954/, Jozef Egyed /1954-1964/. Tajomníkmi MNV boli Michal Michalčík /1950-1954/, Ján Vavrek/1954-1958/, Jozef Dudáš/1958-1986/, V roku 1964 došlo k zlúčeniu obcí Malá a Veľká Tŕňa a za prvého predsedu občania zvolili Michala Rusinkoviča, ktorý túto funkciu vykonával desať rokov/1964-1974/.

V roku 1945 bol na základe zákona skonfiškovaný veľkostatok grófa Széchényiho v Čerhove. Časť pozemkov sa nachádzala aj v katastrálnom území Tŕňa. Pozemky boli rozdelené po 0,40 ha a vinice po 0, l 0 ha pre rodinu. Iba deputátnici veľkostatku dostali po 4 ha pôdy, aby hospodárili ako roľníci. Vývoj obce výrazne poznačil vznik menšinového JRD v roku 1952, ktoré hospodárilo na 230 ha poľnohospodárskej a 160 ha ornej pôdy. Násilné metódy presviedčania, sústreďovanie dobytka a zložité začiatky družstva spôsobili, že sa kolektívne hospodárenie rozvíjalo ťažko. Celoobecné JRD bolo vytvorené v roku 1957, keď sa už uskutočňovala spoločná žatva na malých roľníckých parcelách a v jeseni sa definitívne rozorali medze obecného chotára.

V povojnových rokoch sa rozvíjalo aj obecné školstvo. Jeho vývoj neodmysliteľne súvisel s viacerými učiteľskými osobnosťami. Medzi nimi treba spomenúť aj Františka Richtarčíka, ktorý sa významnou mierou zaslúžil o zaškolenie detí v Malej Tŕni. Po zlúčení obce /1964/ bola v Tŕni ZDŠ, 1 .-5. ročník v ktorej sa vyučovalo na dve smeny. Jej riaditeľom bol Štefan Sonoga. V školskom roku 1967/1968 bola v obci štvortriedna ZŠ, ktorej riaditeľom sa stal Alexander Čoban. Táto sa v školskom roku 1974/75 zmenila na trojtriednu, ktorej riaditeľkou bola Helena Vneková /od školského roku 1970/71/.

V roku 1949 bola obec elektrifikovaná. Obecného bubeníka v roku 1957 vystriedal miestny rozhlas.

Pri sčítaní ľudu v roku 1970 mala Tŕňa /Malá a Veľká/ 1603 obyvateľov, z toho 791 mužov a 812 žien. Počet obyvateľov obce sa znížil v porovnaní s rokom 1961 o 167 osôb.

Od roku 1976 sa stal predsedom MNV Ján Tomko, tajomníkom Jozef Dudáš. Špecifické problémy Malej Tŕne si vyžiadali vznik tamojšieho občianskeho výboru 28. 3. 1977. Tento pracoval v zložení: Jozef Egyed /predseda/, Mária Begalová /zapisovateľka/, Ján Pukluš, Kristína Vassová, Bartolomej Cszonka /členovia/. Občiansky výbor bol pomocným orgánom MNV, ktorý usmerňoval prácu v časti obce Malá Tŕňa.

Obec Tŕňa a jej časť Malá Tŕňa sa zveľaďovali. V roku 1977 sa uskutočnila oprava pouličného osvetlenia a Jednota ŠD tam zriadila viaceré predajne /mäso-údeniny, zmiešaný tovar a pohostinstvo/. 15. júna 1978 došlo k presťahovaniu riaditeľstva Vinárskych závodov, odborový podnik Bratislava, závod Tŕňa zo Slovenského Nového Mesta do novostavby v časti obce Malá Tŕňa. Riaditeľom závodu sa stal Ing. Ján Benzák. K 1. 1. 1979 hospodáril tento vinársky závod na vyše 1102 ha poľnohospodárskej pôdy, z toho bolo vyše 501 ha viníc.

Pre tento vinohradnícky a vinársky podnik bol tragický rok 1980, keď po odchode riaditeľa Jána Benzáka nastúpil do tejto funkcie Ing. Michal Jenčo,CSc., ktorý krátko potom 4.11.1980 tragický zomrel.

V roku 1979 zbúrali zvonicu v centre obce a začali stavať novú na katolíckom cintoríne.

Po voľbách v roku 1981 sa predsedom MNV stal Ján Tomko, ktorý vykonával túto funkciu až do roku 1986, keď sa dostal na čelo obce František Dóczy. V Malej Tŕni naďalej pracoval občiansky výbor, ktorého predsedom bol Ing. Martin Lihoťan a členmi František Szatmary, Jozef Dudáš, Imrich Zadori a Estera Varehová.

Veľkú tradíciu v druhej polovici 70-tych a 80-tych rokoch mal divadelný krúžok, ktorý neskôr prijal názov Tokaj. Tento ochotnícky divadelný krúžok nacvičil niekoľko úspešných divadelných hier /Hora volá - 1977, Oklamaný manžel -1978, Svadobný závoj -1979 a ďalšie/. Jeho najaktívnejšími členmi boli Mária Begalová, Mikuláš Szatmary, Štefan Ondo, Helena Dimunová, Helena Ondová, Irena Šerešová, Helena Csonková, Mikuláš Kavčák, Jozef Kavčák, Imrich, Zoltán a Mikuláš Gazdagovci a ďalší. Začiatkom 80-tych rokov sa predstavil divadelnými hrami ''Aká bolesť, taká medicína'' a ''Plakalo baby''.

V roku 1986 bol zvolený nový občiansky výbor v časti Malá Tŕňa, ktorého predsedom bol Ing. Martin Lihoťan, tajomníkom František Dóczy, zapisovateľkou Gabriela Turoczyová a členmi Eva Ganocziová, Eva Matuchová, Eugen Vašš a Tibor Gočik. Občiansky výbor sa v spolupráci s MNV podieľal na vybudovaní prívodného radu vodovodu z Karlovho Dvora po okraj obce Malá Tŕňa/1987/.

Aktívnu športovú činnosť vyvíjala v obci telovýchovná Jednota Tokaj, ktorej predsedom bol Jozef Piliši, ale aj základné organizácie ČSČK, ZPO a SZŽ.

Vinárske závody hospodárili na 499 ha vinohradov so striedavými hospodárskymi výsledkami. Ich riaditeľom bol od 1. 11. 1981 Ing. Michal Lovás z Košíc, ktorého vystriedal v ďalšom období až do zániku tohto vinohradníckeho a vinárskeho štátneho podniku Ing. Jaroslav Macík.

Od roku 1986 bol predsedom MNV v Tŕni František Dóczy, ktorý sa významnou mierou zaslúžil o odovzdanie obecného vodovodu v roku 1990. Obec bola roku 1988 ocenená Vládou Slovenskej republiky Čestným uznaním 1. stupňa.

Spoločenský prelom v roku 1989, ako aj prvé slobodné voľby vniesli do života obce mnohé nové prvky. Jednotlivé strany a hnutia sa snažili získať čo najväčší počet voličov. Využívali na to miestny rozhlas, spoločenské stretnutia a verejné zhromaždenia. V Tŕni sa najviac angažovali Kresťansko-demokratický klub, Verejnosť proti násiliu a KSS.

Na základe zákona o obecnom zriadenie. 369/90 došlo k zmene názvu MNV na Obecný úrad, Rady MNV na Obecné zastupiteľstvo a predsedu MNV na starostu obce.

Komunálne voľby v obci sa konali v dňoch 23. a 24. 11. 1990. V obidvoch obciach sa uskutočnili samostatne. Na základe petície občanov z Malej Tŕne ONV dal súhlas k rozčleneniu obce. Na základe výsledkov volieb sa z troch kandidátov stal prvým starostom Tŕne Zoltán Gazdag /KSS/.

Uznesením pléna ONV v Trebišove č. 60 a 61 z 15. 5. 1990 sa obec Tŕňa po 26 rokoch spolužitia rozčlenila na Malú a Veľkú. Za osamostatnenie obce Malá Tŕňa hlasovalo 208 občanov nad 18 rokov.

Z cirkevných dejín obce

Aj Malá Tŕňa má svoje architektonické dominanty. Patria medzi ne predovšetkým tokajské pivnice a starodávny kostol reformovanej kresťanskej cirkvi, o ktorom pramene uvádzajú, že bol v roku 1656 prestavaný v štýle maďarských kostolov s rovnakou výzdobou. Z čias tejto prestavby pochádzajú aj maľby rytiny, podobizne, erby a nápisy. Kostol má aj niekoľko náboženských relikvií, ktoré sa viažu k už spomínanému roku prestavby. Bol postavený pravdepodobne na zvyškoch gotického kostola, ktorý bol oveľa staršieho dáta.

Podľa Ferdinanda Uličného bol gotický katolícky kostol postavený v Malej Tŕni pravdepodobne v 15. storočí. Na jeho zrúcaninách vybudovali v roku 1656 už spomínaný renesančný kalvínsky kostol.

O stave cirkevného majetku v Malej Tŕni možno nájsť informácie vo vizitácii zo 14. 1. 1811. Podľa uvedenej vizitácie boli patrónmi tamojšieho kostola reformovanej kresťanskej cirkvi šľachtici Mihály Kôvér a po jeho smrti manželka Ilona Balázsy /Balážová/. Kostol podporovali aj ďalšie osobnosti, ktoré vizitácia uvádza. Vyššie uvedení šľachtici sa ako patróni kostola zúčastňovali už na jeho výstavbe a vysvätení roku 1656. Kostolné zvony boli odliate a osadené do veže v rokoch 1772 a 1735.

V čase napísania vizitácie bola reformovaná kresťanská cirkev v Malej Tŕni dcérskou cirkvou matkocirkvi vo Veľkej Tŕni. Z vizitácie je zrejme, že v inventári malotŕňanskej farnosti sa nachádzali cenné hnuteľné pamiatky. Boli to predovšetkým dve cínové konvice, jedna s rylým nápisom K. T. E. V. G. 1696, jeden strieborný pozlátený kalich na stopke s nápisom v maďarčine, ktorý môžeme preložiť: ''Od Balazsy Hon pani a pána V. K. M., malotŕňanskej farnosti 1662''. Cenným bol aj strieborný zlátený tanier s nápisom: obradný tanier urobený pre malotŕňanskú farnosť roku 1653. Na druhej strane mal nápis: Judice Prim. Andr. Gal. Past. Joan Nikolay. Aj ďalší strieborný tanier mal nápis Ns Sz. A 1785 lie 3. Aug., ktorý udával signatúru tvorcu a letopočet jeho vzniku. V ich inventári sa nachádzal aj ďalší cínový pohár, ktorý venoval reformovanému kostolu István Nadházy v roku 1802.

Malotŕňanská reformovaná kresťanská cirkev mala aj nehnuteľný majetok. Patrili jej predovšetkým dve vínne pivnice, ktorých vek vo vizitácii nevedeli stanoviť. Je v nej však uvedené, že od nepamäti boli cirkevné. V majetku tejto cirkvi bola aj vinica, ktorá sa nachádzala pri ceste na parcele Kis Tajhegy a susedila s vinicou Karola Liszkaiho. Mala 740 siah a z úrody hrozna dokázali vyrobiť priemerne 4 sudy vína. V inventári tejto cirkvi boli aj tri pozemky pomenované ako Horný, Stredný a Dolný. Boli to zrejme väčšie parcely, na ktorých sa nachádzalo 21 cirkevných pozemkov, ktorých celková výmera bola 20 790,4 siah.

Z vizitácie vyplýva, že malotŕňanská reformovaná cirkevná obec mala roku 1811 284 veriacich. Spolu s veľkotŕňanskou farnosťou sa hlásilo k tejto cirkvi 507 veriacich.

Malotŕňanské reformované školstvo

Reformovaná kresťanská cirkev v Malej Tŕni mala aj vlastnú školu. Vizitácia udáva, plat učiteľa /kantora/ a rozsah školského majetku. Správca školy - učiteľ mohol zasiať tri pozemky. Dostával od gazdov 15 gbelov zrna, voz dreva, voz sena, voz sena z cintorína a hroznový mušt na výrobu vína. Dostával tiež od sedliakov asi dva sudy vína a za spev na pohreboch dva Rf. Celkom bol plat učiteľa 62 Rf.

Z kroniky tejto cirkvi je zrejme, že v roku 1825 bol byt učiteľa v zlom stave a preto bol postavený nový učiteľský byt. Kronika tiež uvádza, ktorí učitelia pôsobili už pred rokom 1811 a po ňom na reformovanej cirkevnej škole. Pred rokom 1811 bol učiteľom na tamojšej škole Jozef Matina /Pál/, ktorý sa neskôr stal farárom v Zemplínskom Hradišti. Po roku 1811 pôsobil v tejto škole niekoľko rokov Pál /Pavol/ Gál, ktorý sa stal neskôr tiež učiteľom v obci Zemplínske Hradište. Krátko /l, 5 roka/ pôsobil na poste učiteľa János Kiss, ktorý chorľavel a skoro zomrel. Niekoľko rokov pôsobili v obci aj Füzö János, Szabó Samuel, ktorí tiež odišli za kňazov. Rovnaký osud stihol aj Jozefa Rácza, ktorý pôsobil v obci tri roky ako učiteľ, ale v roku 1825 a neskôr bol už kňazom. V ďalších rokoch pôsobili v tejto škole ako učitelia János Bösörmenyi /3 roky/, Žigmund Bösörmenyi /2 roky/, Lajos Rez /od 1832 do 1838/ a Samuel Doktor/l 838-1847/. Len niekoľko týždňov pôsobil v reformovanej škole Daniel Kassai /roku 1847/, skoro však ochorel a zomrel. Od 6. mája 1847 pôsobil na učiteľskom mieste Daniel Pányoki, ktorý prišiel z cirkevného kolégia v Sárospataku a napísal aj časť kroniky Reformovanej kresťanskej cirkvi v Malej Tŕni.

Z kroniky sa môžeme dozvedieť, že malý zvon v reformovanom kostole bol znova odliaty roku 1803. Cirkevné pozemky boli zanedbané natoľko, že celková úroda z nich bola iba 5 gbelov zrna. V roku 1855 oslobodili cirkevnú vinicu od platenia daní. Z cirkevných peňazí zaplatil na tento účel Imre Szatmári 200 pengö.

Kronika tiež udáva, že v roku 1867 hrozilo preborenie stropu a klenby reformovaného kostola. Preto ho spevnili železnými tiahlami. Náklady boli hradené z cirkevných peňazí. V roku 1868 prekryli kostol plechovou strechou.

Havarijný stav školy si vyžadoval jej opravu, rozšírenie a výstavbu bytu učiteľa. V roku 1872 sa uskutočnila rekonštrukcia a rozšírenie školy, pri ktorej bol postavený aj byt pre učiteľa s finančným nákladom 1171 Rf. Reformovaná cirkev si na tento účel zobrala pôžičku 500 Rf., ktorú potom splácala.

V Malej Tŕni sa narodil 10.4.1905 sochár Július Bottka.

Prevažná časť chotárnych názvov v obci bola maďarská. Z pôvodných sa zachovali: Pogányszeg /Pohanský klinec/, Éget-tó /Vyhorený močiar/, Zsidó-domb /Židovský kopec/, Királyka /Kráľovka/, Suto a Apácsadomb /Pekárov a Mníškyn vrch. K obci patrila aj osada Fiserke, kde mal nehnuteľnosti gróf Jozef Szemere.

Súčasnosť Malej Tŕne

Charakter poľnohospodársko-vinohradníckej obce si Malá Tŕňa zachovala aj v súčasnosti. Potvrdzujú to štatistické výsledky z roku 1991. V tomto čase mala Malá Tŕňa 766 ha poľnohospodárskej pôdy, z toho 324 ha ornej, 225 ha viníc, 31 ha záhrad, 63 ha lúk a 123 ha pasienkov. Z 215 ha nepoľnohospodárskej pôdy tvorili prevažnú časť lesy 7150 ha/, vodné /5 ha/, zastavané /22 ha/ a ostatné plochy /3 8 ha/.

Malá Tŕňa bola v priebehu celého svojho vývoja srdcom Tokajskej vinohradníckej oblasti na slovenskom území. Bola jedinou obcou kde sa popri krásnych tokajských vinohradoch realizoval aj vinohradnícky výskum. V rokoch 1924- 1978 ho uskutočňovala Výskumná stanica vinohradnícka a vinárska v Malej Tŕni. Po zániku tejto výskumnej stanice sa selekciou tokajských odrôd hrozna a ďalšími úlohami zaoberal Výskumný ústav vinohradnícky a vinársky v Bratislave.

Tradíciu tokajského vinohradníctva a vinárstva v obci po zániku štátneho podniku Tokaj Slovenské Nové Mesto ďalej rozvíjajú: Galafruit & Co s.r.o. Malá Tŕňa, Tokaj víno Malá Tŕňa, Royal Slovakia s.r.o. Slovenské Nové Mesto a malopestovatelia z obce.

Folklórne tradície v obci a jej bezprostrednom okolí zachováva folklórna skupina Aszú, ktorá vznikla v roku 1992 pri Miestnej organizácii Csemadoku. Pod vedením Gabriela Čonku a Arpáda Horkayho prezentuje ľudové zvyky v Tokajskej vinohradníckej oblasti, hlavne tradície spracovania hrozna a výroby tokajského vína. Známa je aj pásmom Malotŕňanský nový chlieb, ktoré prezentuje žatevnú tematiku a pečenie chleba. Na vinobraneckých slávnostiach sa predstavuje v oberačkovom sprievode s vencom, ktorý odovzdáva starostovi obce.

Na oberačkový veniec používajú najkrajšie strapce hrozna, ktoré zozbierali oberačky vo viniciach. Z prútov šípkového kra vyrábajú jeho kostru, ktorú vyzdobili viničným lístím, vetvičkami tuje, ružami, stužkami a kláskami obilia.

Malotŕňanský oberačkový bál sa konal v lisovni, väčšina zábav v krčme. Lisovňa bola počas oberačkového balu vyzdobená na špagátoch uviazanými strapcami hrozna, ktoré potom mládenci kradli dievčatám za pokutu. Na baloch vyhrávala ľudová hudba z obce na čele s primášom Jánosom Gocsikom.

Po vzniku ŠM a VZ sa v obci konali oberačkové slávnosti, na ktoré prichádzali na voze ozdobenom zeleňou a stužkami /omájený voz s pantličkami/. Obnovená tradícia bude prezentovaná aj na X. malotŕňanských vinohradníckych slávnostiach 18. septembra 2005.

Malá Tŕňa dýcha súčasnosťou. Rozvíja historické, národopisné, vinohradnícke a vinárske tradície, ktorých výsledkom sú aj X. vinobranecké slávnosti v obci.

Obecné zastupiteľstvo a starosta obce František Dóczy, aktívne realizujú program rozvoja obce, ktorý sa začal v rokoch 1988 - 1990 výstavbou verejného vodovodu /projekt Juraj Bača, Andrej Klima/, pokračoval projektovou prípravou a realizáciou domu smútku v rokoch 1995 - 1996/architektonický návrh staviteľ Jozef Vaško, projekt Ing. Eva Rádiová/ a vyvrcholil plynofikáciou dediny roku 1998 s investičným nákladom 2 800 tis. Sk/projekt Ing. Jozef Schloser, Ing. Viera Mocná/.

Problém tvorby a ochrany životného prostredia je v tejto tokajskej obci aj dnes obzvlášť aktuálny. V rámci programu Phare a prihraničnej spolupráce s Maďarskom Obecný úrad v Malej Tŕni v súčasnosti realizuje projekt Ing. Vojtecha Pappa z Hydrocoopu Bratislava na splaškovú kanalizáciu s investičným nákladom 13 220 tis. Sk. Realizácia tejto stavebnej akcie začala v roku 2004 a doposiaľ nie je ukončená.

Taký je klenot súčasnej Tokajskej vinohradníckej oblasti na Slovensku obec Malá Tŕňa, ktorá má jediný problém, že starne a vyľudňuje sa. Treba len veriť, že zvýšený záujem o vinohradníctvo a vinárstvo prebudí záujem tých, ktorí svojim kapitálom dokážu rozvíjať bohaté historické i národopisné tradície tejto jedinečnej obce. Také je želanie starostu obce Františka Dóczyho a Obecného zastupiteľstva v čase realizácie X. vinobraneckých slávnosti v Malej Tŕni.

Zdroj: PhDr. Juraj Zadanský, CSc. Publikácia Náčrt dejín obce Malá Tŕňa

Vlastivedné múzeum v Trebišove





 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.