Špačince - História

Prvá písomná zmienka o obci Špačince sa datuje do roku 1275, kedy sa nazývala Spacha. V ďalšom historickom vývoji sa jej názov menil nasledovne: z roku 1292 je písomne doložený názov Spaccha, z roku 1510 Spacnyky, Spaczinsky, z roku 1773 Spacznicze, z roku 1786 Sspačince. Po maďarsky sa obec úradne nazývala Spáca, Ispáca, po nemecky Spatzing.

Po roku 1881 bola obec administratívne začlenená pod Bratislavskú župu; pred rokom 1960 pod okres Trnava, kraj Bratislava; po roku 1960 pod okres Trnava, kraj Západoslovenský.

Z predhistorického obdobia je doložené osídlenie v eneolite; sídliská zo staršej i mladšej doby bronzovej, hallštattské žiarové hroby, sídlisko laténske a germánske, zaniknutá stredoveká osada.

Obdobie feudalizmu a kapitalizmu: V roku 1275, kedy sa obec prvýkrát spomína, patrila rodine Spáczayovcov, neskôr Dobsovcom, Keméndyovcom, Czerovcom a iným. Veľkú časť majetkov schudobnených zemanov získali v 2. polovici 18. storočia Brunswickovci a pripojili ich k panstvu Dolná Krupá. V roku 1699 dostali Špačince mestské výsady a jarmočné právo, v 19. storočí klesli na úroveň dediny. V roku 1720 malo mestečko 22 daňovníkov, v roku 1828 147 domov a 1039 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom.

Zamestnanie obyvateľov sa nezmenilo ani po roku 1918. V rokoch 1922, 1924, 1929, 1930 a 1937 tu boli štrajky poľnohospodárskych robotníkov, v 30. rokoch hladové pochody nezamestnaných. V roku 1952 bolo založené JRD (Jednotné roľnícke družstvo). Neskôr bol založený šľachtiteľský a semenársky podnik, ako aj stredisko hydinárskeho družstva Vrbové. Časť obyvateľov pracovala v poľnohospodárstve.

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 3. časť

1. Pravek

Archeologické nálezy dokazujú, že chotár obce bol osídľovaný nepretržite od praveku. Na základe materiálu z poľa chotárnej časti Peňažité sa dá usudzovať o niektorých fázach osídľovania. Boli tu vykopané pamiatky o živote ľudí v mladšej dobe kamennej, teda 7000 rokov pred naším letopočtom.

Ďalej sa tu našli pamiatky po sídlisku ľudí v strednej dobe bronzovej (1500 – 1200 rokov pred n. l.). Prvú osadu založil roľnícky ľud v mladšej dobe kamennej. O ľude, ktorý osídľoval spomínanú lokalitu Peňažité sa nevie presne k akej etnickej skupine patril. Nie je známy podľa mena, ale je možné ho označiť podľa formy nádob a podľa ozdôb na nich. Podľa čriepkov, ktoré sa tu vykopali, je možné hovoriť hypoteticky, na základe nepriamych dôkazov o dobe, práci a činnosti týchto ľudí.

V starých fondoch Slovenského národného múzea v Bratislave sa nachádza niekoľko črepov, ktoré dokumentujú jestvovanie Špačiniec v bývalom hliníku pri kostole, z doby bronzovej – 2000 – 1500 pred n. l. V severnej časti obce, po ľavej strane do Dolného Dubového bolo objavené popolnicové pohrebisko osady mlado halštatského obdobia (8. - 5. storočie pred n. l.). Ľud, ktorý tu žil v tomto období, svojich mŕtvych spaľoval. Po spálení ich pochoval na spoločnom pohrebisku, náčelníka a významné osoby pochovávali mimo pohrebiska do mohylových násypov. Navŕšený násyp, na ktorom stojí kalvária, by mohol byť takouto mohylou.

Juhovýchodne od Špačiniec v polohe zvanej Za sýpkou alebo Pri dolnom mlyne, kde bola kedysi tehelňa, v roku 1959 výskumníci narazili na časť bývalej osady. Výskum potvrdil existenciu starovekej osady, ktorá zanikla pravdepodobne tatárskym vpádom na Trnavsko v roku 1241.

Tatári sa vyhýbali trvalejšiemu pobytu v hornatých krajoch, tým viac pustošili rovinaté kraje. Celkovú biedu zvýšil hlad, lebo úplne vypadla úroda rokov 1241 – 1242. Neskoršie spolu s hladom prišla aj epidémia moru, na ktorú zahynuli mnohí z tých, čo tatárske plienenie prežili. Tak pravdepodobne zanikla osada na tejto lokalite.

Praveký človek, ktorý žil v tomto chotári, zanechal po sebe stopy. Doklady o tom sú v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave a v Západoslovenskom múzeu v Trnave. Ľudia si tu budovali malé osady, ktoré mali krátke trvanie a po vyčerpaní zeme sa premiestnili na nové sídliská.

Usadlé a stále hospodárenie na roli sa začalo až príchodom Slovanov, ktorí sa tu trvalo usadili od 6. storočia po Kristovi.

2. Vznik Špačiniec

Pôvod obce Špačince je zahalený a dosiaľ nie celkom známy, lebo listiny zo starších dôb, ktoré by nám objasnili jej vznik a najstaršie dejiny sa zachovali len ojedinele. Niektoré materiály sa nachádzajú v Bratislave v Krajskom a Župnom archíve ako aj v Univerzitnej knižnici.

Najstaršia známa listina, ktorá spomína Špačince, pochádza z roku 1111. Je to tzv. Zoborská listina, ktorú vydal kráľ Koloman I., vládnuci v rokoch 1095 – 1116. Zachovala sa v origináli a udáva, že osada Spacha (Špača) patrila vtedy zoborskému opátstvu, ktoré malo sídlo na Zobore pri Nitre. Nemožno povedať presne, kedy obec vznikla, ale je možné predpokladať, že existovala dávno pred jej prvým zápisom. Súčasné encyklopédie a slovníky uvádzajú, že prvá písomná doložka je z roku 1275.

V Magyarország Vármegyei es Városai je zápis, že uhorský kráľ Ondrej III. (panoval v rokoch 1290 – 1301) daroval v roku 1292 už hotovú obec Špačince kómesovi (županovi) Goethovi. Ten sa stal zemepánom Špačiniec. K svojmu dovtedajšiemu menu Comes Geth začal si pridávať de Spacha, teda podpisoval sa Comes Geth de Spacha, po slovensky gróf Géth zo Špačiniec. Keďže v tom čase tu bola úradnou rečou latinčina a genitív (2. pád) sa tvorí príponou –i, gróf si začal osadu privlastňovať a od roku 1292 sa už podpisoval Spacai comes, v dnešnom jazyku Špačinský (majiteľ Špačiniec).

Spacaiovská grófska rodina vládla v obci až do roku 1751, kedy jej posledný potomok Pavel Spacai, svätiaci biskup, umrel v Ostrihome. Z toho možno usudzovať, že nie Spacai dal meno Špačinciam, ale Špačince dali meno Spacaimu. Keď sa koncom IX. a v priebehu X. storočia usadili medzi slovenské obyvateľstvo dediny starí Maďari, prevzali do materskej reči aj meno Spáca (číta sa Špáca). Takto sa úradne (po maďarsky) menovali Špačince až do roku 1898, kedy ich premenovali na Ispácza. To je historický dôkaz, že dedina tu bola dávno pred príchodom Maďarov do Dunajskej kotliny v roku 895.

3. Špačince v stredoveku

V 10. storočí prišli na Trnavsko a teda aj do dediny Špačince starí Uhri a osadili sa medzi domáce obyvateľstvo. Podľa zákonov, ktoré vydal uhorský kráľ Štefan I., bola práca dosiaľ slobodných roľníkov a ich pôda vyhlásené za kráľovský majetok. Kráľ štedro rozdával pôdu a dediny s roľníkmi členom svojej družiny ako donáciu (dar), s ktorou bolo spojené aj povýšenie do šľachtického (grófskeho) stavu. Najstarší záznam o tom, ako sa dedina stala donáciou, je z roku 1292. Uhorský kráľ Ondrej III. v roku 1292 daroval Špačince s poľami a obyvateľmi grófovi Gethovi. Ten pôdu rozdelil a dal ju do užívania jednotlivým roľníkom do obrábania. Za to museli robotovať a odovzdávať naturálne dávky. Gróf Géth sa stal špačinským zemepánom a roľníci jeho poddanými. Zemepán pridelil každému poddanému osobitnú usadlosť (sesiu). Sesia pozostávala z vnútornej usadlosti, ku ktorej patril dom, dvor, záhrada (humno) a z vonkajšej usadlosti: z polí, lúk a pasienkov.

4. Špačince v 16. - 17. storočí

Z tohto obdobia sa zachovala vzácna pamiatka. V roku 1972 pri odpratávaní zeminy zo základov na stavbe domu Augustína Nadaského sa narazilo v hĺbke asi 60 – 70 cm na voľne uložený džbánok. Pochádzal z konca 15. storočia alebo zo začiatku 16. storočia a bolo v ňom uložených 600 kusov strieborných mincí, pokrytých silnou vrstvou medenky. Boli to denáre uhorských panovníkov, najmä Ferdinanda I., razené v Kremnici. Ďalej drobné mince rakúske, nemecké, sliezske, mince miest a kniežat. Džbán s mincami je uložený v Západoslovenskom múzeu v Trnave a patrí medzi najväčšie doterajšie nálezy v Trnavskom okrese.

V krajinskom sneme v roku 1514 šľachta vyniesla kruté zákony proti poddaným, ktorí navždy stratili právo na slobodné sťahovanie. Zvýšili sa im povinné dávky a roboty, bez dovolenia zemepána sa nesmeli ženiť, ísť na remeslo, nesmeli nosiť pri sebe nijakú zbraň (ani nôž). Z poddaných sa stali nevoľníci – veční zemepánom poddaní.

Panovníčka Mária Terézia sa usilovala obmedziť poplatky a povinnosti poddaných voči zemepánom a zabezpečiť ich pre štát. Preto vydala v roku 1767 osobitné nariadenie – urbár. Urbár je najdôležitejší prameň hospodárskych pomerov v obci v 16. až 18. storočí a hral významnú úlohu v živote poddaných až do zrušenia poddanstva v roku 1848. Pred vydaním urbára M. Terézia nariadila prieskum pomerov na panstvách. Výsledkom bolo, že všetci špačinskí roľníci boli v postavení večných poddaných svojim zemepánom. Tereziánsky urbár upravil k lepšiemu povinnosti špačinských poddaných voči zemepánom. Urbár zaviedol povinné platenie deviatku. Robotné povinnosti sa zmenšili, ale naturálne povinnosti sa ešte zvýšili. Pracovný čas sa počítal od východu do západu slnka so začatím cesty. Zameškanie roboty podľa urbára sa trestalo 12 palicami.

Nevoľnícky patent Jozefa II. z roku 1785 odstránil nevoľníctvo. Poddaní mohli slobodne disponovať osobným vlastníctvom, ale nie s pôdou, tá ostala i naďalej poddanskou. Poddaný sa smel slobodne sťahovať, ženiť sa, dávať deti na štúdia alebo na remeslo. Na to všetko do vydania patentu potreboval zemepánske povolenie. Okrem toho patent zakázal aj palicovanie poddaných.

5. Špačince v 18. - 19. storočí

Zemepáni v Špačinciach boli trojakého druhu: vysoká šľachta – grófi, stredná – baróni a nižšia šľachta – zemania. Popri šľachtickej rodine spomínaných Géthovcov sa v obci objavujú viacerí zemepáni. V roku 1660 rodina grófa Bertholda dostala časť špáciovského majetku. V roku 1828 Špačince mali už 1039 obyvateľov a 147 domov.

V polovici 19. storočia sa začína oddeľovanie zemepánskej pôdy. V roku 1838 bola prevedená nová úprava vlastníckych pomerov v špačinskom chotári komasáciou, ktorá trvala 10 rokov. Po jej ukončení v roku 1848 overili jej správnosť podľa vyhotovenej katastrálnej mapy. Komasácia (sceľovanie) polí bola zložitá záležitosť. Bolo potrebné sceliť poddanskú a panskú pôdu do súvislých polí bez ohľadu na predošlé medze a polohu v chotári. Komasácia mala veľký význam pre pánov, ktorí si pridelili kvalitnejšiu pôdu a poddaných zatlačili na menej hodnotnú.

Revolúcia v roku 1848 sa nedotkla feudálnych veľkostatkov, uspokojila sa iba zrušením poddanstva a roboty. Keď sa chcel roľník zbaviť veľkej ťarchy, musel zaplatiť zemepánovi dvadsaťnásobok hodnoty dávok, ktoré odovzdal ročne panstvu. Následky sa ozývajú až 20 rokov po zrušení poddanstva. Začiatkom roku 1868 sú Špačinčania medzi dvanástimi obcami z okolia Trnavy, ktoré posielajú vláde petíciu, v ktorej žiadajú zmiernenie poplatkov.

6. Prvá svetová vojna

V júli roku 1914 obecný bubeník oznamoval, že muži – vojaci do 37 rokov sú povinní do 24 hodín nastúpiť vojenskú službu. V auguste 1914 boli zrekvirované najlepšie kone a neodvedení chlapi boli odvezení kopať zákopy, alebo pomáhali zásobovať vojsko. Kto si mohol dovoliť zaplatiť väčšiu sumu peňazí na vojenskú pôžičku, bol reklamovaný a nemusel narukovať.

V druhom roku vojny sa začali v obchodoch tratiť základné potraviny. Zlaté a strieborné peniaze boli stiahnuté a nahradené niklovými a bronzovými mincami. Z kostolnej veže odviezli dva zvony, aby z nich uliali kanóny.

Na poli zväčša pracovali ženy a dospelejšie deti, lebo mužské sily postupne ubúdali. Od roku 1915 v letných prácach pracovali aj vojenskí zajatci zo začiatku na veľkostatkoch, no potom si ich brali aj roľnícke rodiny, z ktorých boli muži na frontoch.

V prvej svetovej vojne 43 Špačinčanov položilo svoje životy na frontoch, vrátilo sa 12 vojnových invalidov a ostalo 20 vdov.

7. Prevrat

Na jeseň v roku 1918 sa vracali vojaci z frontu otrhaní a zničení s heslami na rabovku. Zaplnili židovské krčmy, chlapi pili a neplatili. Vyletovali okná a bolo počuť výzvy na rabovku židovských domov a majerov. Chlapi brali čo sa dalo a rabovali aj na druhý deň. Otvorili aj liehovar a mnoho občanov bolo napitých. Židom vzali všetko. Židia sa však pomstili, najali si 18 ozbrojených dobrodruhov a vyhlásili, že narabované veci treba vrátiť. Niektoré veci židia nikdy nedostali späť.

8. Obec v I. ČSR

16. decembra 1918 prišiel do obce Dr. Zicha vo vojenskej uniforme, zvolal občanov a oznámil im, že bola utvorená Československá republika. Upozornil ich, že staré obecné úrady už nemôžu rozhodovať a preto treba zvoliť národný výbor. Vo voľbách v roku 1923 zvíťazila sociálno-demokratická strana.

V roku 1928 sa rozšírila aj súkromná autobusová doprava. V roku 1933 v obci nikto nevlastnil auto, bol tu iba jeden trojkolový a jeden dvojkolový motocykel a 11 občanov malo baterkové rádioprijímače.

Svetová hospodárska kríza, ktorá vznikla v roku 1929, nadobudla v roku 1933 vrchol. Bola veľká nezamestnanosť a obec zriadila pre nezamestnaných tzv. núdzové práce. Nezamestnaní občania dostávali ceduľky po 10 Kč mesačne na zakúpenie potravín.

Občania prestávali veriť babskému liečeniu a začali navštevovať radšej lekára. V auguste 1935 cez obec prešlo 5 plukov vojska na hlavné vojenské cvičenie. V škole bol umiestnený generálny štáb. Roky 1934 – 1938 boli poznamenané bojom na obranu republiky, lebo sa stupňovalo jej ohrozenie hitlerovským Nemeckom a preto už 5. októbra 1935 bola v obci zriadená komisia pre civilnú protileteckú obranu – CPO.

Viac rokov sa v obci hovorilo o elektrickej energii. Konečne v roku 1937 začali Špačinčania svietiť elektrickým prúdom. Polovicu nákladov na elektrifikáciu platila obec a druhú polovicu hradil štát a krajinská subvencia. Zapojený bol každý dom a prípojky platila obec.

Z mimoriadnych prírodných úkazov kronikár zaznamenal, že z 25. na 26. januára 1938 bolo vidieť krásnu polárnu žiaru, ktorá sa tiahla od Polárnej hviezdy po Veľký voz. Ľudia si mysleli, že horí a poverčiví predpovedali vojnu.

9. Druhá svetová vojna

Nad Európou viseli nebezpečné búrkové mračná. 23. septembra 1938 po vyhlásení mobilizácie 20 ročníkov nastúpilo do zbrane. Chlapi – vojaci nastúpili disciplinovane za 6 hodín. Cez Špačince prechádzalo vojsko a v škole boli ubytovaní vojaci. Nevyužila sa posledná príležitosť brániť republiku a tak došlo 29. septembra k smutne známej Mníchovskej dohode o odstúpení československého pohraničného územia Nemecku. Mníchov zaznamenal rozbitie Československa.

6. októbra bola vyhlásená autonómia Slovenska a 2. novembra 1938 podľa viedenskej arbitráže Československo muselo odstúpiť južné pohraničné územie Maďarsku. 24. októbra bola založená Hitlerovská Garda a mala 130 členov.

14. marca 1939 gardisti zvonením oznámili vyhlásenie Slovenského štátu. 13. apríla bolo rozpustené obecné zastupiteľstvo a na čelo obce bol vymenovaný vládny komisár. Muži – vojaci nemali pokoja, lebo koncom augusta 1939 boli povolané do zbrane mladšie ročníky. V Európe vznikla vážna situácia a 1. septembra v skorých ranných hodinách nemecké vojská prekročili poľské hranice a tak vlastne začala druhá svetová vojna.

15. decembra 1940 pri sčítaní ľudu Špačince mali 2028 obyvateľov, z toho 990 mužov a 1038 žien. Podľa náboženstva bolo 1999 katolíkov, 5 evanjelikov a 24 židov; podľa národnosti bolo v obci 1988 Slovákov, 6 Čechov, 3 Nemci, 7 Maďarov a 24 Židov. Obec v tomto roku mala 289 domov a v nich 393 bytov. Napočítaných však bolo aj 39 analfabetov (17 mužov a 22 žien).

1. januára 1941 išiel cez Špačince prvý raz štátny autobus na linke Trnava – Chtelnica a späť.

Druhá svetová vojna zúrila ďalej a 22. júna vypukla nemecko – ruská vojna a Špačinčania opäť narukovali, niektorí už po štvrtý raz.

V Špačinciach boli v roku 1943 žobráci, boli to starí práceneschopní ľudia. Bývali vo zvláštnej chalúpke na pastierni za dnešnou požiarnou zbrojnicou spolu s pastierom. V kostole žobráci mali vyhradené miesto hneď pri vchode; v novom kostole mali samostatnú lavicu. Toto miesto sa nazývalo žobračina a žobráci mali povolené od obecného úradu chodiť každú sobotu po dedine pýtať si almužnu.

V roku 1943 bol zmodernizovaný mlyn Michala Bínovského, ktorý bol postavený pred 200 rokmi. V šiestom roku druhej svetovej vojny sa front prevalil cez hranice Slovenska. Anglo-americké bombardovacie lietadlá skoro každý deň preletovali nad obcou na akcie do Nemecka.

29. augusta vypuklo Slovenské národné povstanie. Medzi partizánov odišli do hôr aj špačinskí chlapci. Muži od 15 do 60 rokov, ktorí ostali doma, museli chodiť kopať zákopy. 2. novembra do Špačiniec prišli nemeckí vojaci a ubytovali sa v škole. Bola to zásobovacia jednotka pozostávajúca zo starších vojakov. Front sa nebezpečne približoval.

V noci z 31. mája na 1. apríla 1945, bola práve Veľkonočná nedeľa, nemeckí vojaci opustili našu dedinu a 2. apríla okolo obeda prišli sovietski vojaci. O niekoľko dní prišli sovietski letci, ktorí za pomoci občanov obce vybudovali poľné letisko za Vrchnou cestou (terajšou Športovou ulicou), odkiaľ bojové letky podnikali útoky na nemecké pozície. Po prechode frontu 17. apríla bol vytvorený v obci revolučný národný výbor.

10. Špačince po roku 1945

Po ukončení druhej svetovej vojny v máji 1945 vznikla Československá republika, nastal nový politický a hospodársky život. V obci vznikol národný výbor.

Rok 1946 bol povojnový, ale občania ešte pociťovali následky vojny, najmä v zásobovaní potravinami. Ľudia si začali zvykať na nové ľudovodemokratické zriadenie. Kaštieľ je klasicistická jednopodlažná budova z prvej polovice 19. storočia. Trojuholníkový štít nad vchodom do budovy od základu nesú zvislé výstupky priečelia budovy. Na ňom sú zachovalé slnečné hodiny, ojedinelé na okolí.

V roku 1948 prešla obec historickým prerodom a k mnohým zmenám došlo najmä v poľnohospodárstve. V roku 1952 v Špačinciach založili JRD (Jednotné roľnícke družstvo). Pri príležitosti 10. výročia SNP (Slovenského národného povstania) občania obce odhalili pomník dvom partizánom, ktorí padli v povstaní.

V roku 1954 cez Špačince už premávali 4 autobusové linky. Rozšírila sa aj obchodná sieť a občania otvorili aj novopostavený obchodný dom s potravinami a s priemyselným tovarom. V tom čase to bol prvý obchodný dom na okolí. V tomto roku dali občania do prevádzky aj miestny rozhlas a na pošte zriadili odbočku Štátnej sporiteľne v Trnave. Na jar v roku 1957 začali občania stavať kultúrny dom.

V roku 1959 občania obnovili nový stavebný obvod na pažiti za kostolom, kde sa postupne postavilo 15 rodinných domov. V roku 1960 boli vyvŕtané dve studne a na ne boli napojené dve nové ulice, tak vznikol čiastočný obecný vodovod.

V šesťdesiatych rokoch začala intenzívna výstavba obce. V roku 1961 mali Špačince 2383 obyvateľov, ktorí bývali v 528 bytoch vybudovaných v 428 domoch. V tomto roku pri bývalom dolnom mlyne postavili tehelňu na výrobu tehál z vlastných zdrojov a v roku 1963 bola dokončená výstavba budovy novej pošty s automatizovanou telefónnou ústredňou. 24. novembra 1963 bol otvorený nový kultúrny dom. V roku 1964 bola zrušená úzkokoľajka, po ktorej dovážali cukrovú repu z Dolnej Krupej cez Špačince do trnavského cukrovaru. Vybudovaná bola v roku 1910.

Budovanie obce pokračovalo reguláciou potoka, úpravou chodníkov a ciest. V septembri 1965 sa začala stavať nová škola a pri kultúrnom dome bol vysadený miestny park. V nasledujúcom roku bol oplotený cintorín novým plotom a kalvária vysadená brezami a smrekmi. Reštaurácia Raketa bola daná do prevádzky v roku 1966, kedy bola zriadená i mliekareň z bývalej učebne ZŠ pri kultúrnom dome a pri hostinci bola otvorená predajňa mäsa. Školský rok 1967/68 sa začal v novej 18-triednej škole.

V rokoch 1968 – 1969 bola dokončená stavba dvoch bytoviek s 24 bytmi pre členov Miestneho bytového družstva. V roku 1970 sa dala do užívania tretia bytovka pre 12 rodín a dokončená bola aj materská škola s celodennou starostlivosťou v budove bývalej ZŠ. V nasledujúcich rokoch sa pokračovalo vo výstavbe domov a budovaní asfaltovaných chodníkov a ciest po celej obci. V roku 1972 sa začala výstavba domu smútku a v roku 1974 ho odovzdali do užívania. V ďalších rokoch sa pokračovalo v skrášľovaní obce.

V roku 1978 bola ukončená výstavba obchodného strediska a v roku 1979 sa začala I. etapa plynofikácie obce výkopovými prácami od regulačnej stanice na ŠM po bytovky. V tomto roku sa dalo do užívania aj nové zdravotné stredisko v budove bývalej materskej školy, v ktorom začal ordinovať obvodný, detský a zubný lekár. V nasledujúcom roku sa začala II. etapa plynofikácie obce.

K 1. novembru 1980 Špačince mali 2304 obyvateľov, 512 domov a v nich 623 bytov. Miestny rozhlas potreboval rekonštrukciu, ktorá sa uskutočnila v roku 1981 a v roku 1984 na cintoríne bola vyvŕtaná studňa a vybudovaný rozvod vody.

V roku 1986 sa uskutočnila rekonštrukcia kultúrneho domu: plynofikácia, výmena elektrickej inštalácie, podlahy, obklad stien. V roku 1987 bola ukončená plynofikácia obce. V roku 1988 sa začalo so stavbou domu služieb a obecného úradu. V roku 1989 Agrostav dokončil pre svojich zamestnancov 13-bytovku a bol to tiež rok bohatý na politické udalosti.

V roku 1991 sa uskutočnil súpis obyvateľov, domov a bytov. Špačince mali 2058 obyvateľov (990 mužov a 1068 žien), ktorí bývali v 664 bytoch a v 491 obývaných domoch. V obci bolo 334 farebných televízorov, 133 telefónov 492 kúpeľní, 260 osobných áut, 7 chát a v 392 domoch bolo etážové kúrenie.

V roku 1993 bola dokončená čistiareň odpadových vôd, na ktorú bol napojený kultúrny dom, dom služieb, obecný úrad ZŠ, bytovky na sídlisku a pri pošte, hostince a rodinné domy. Opravená bola aj kaplnka Panny Márie a chodníky na cintoríne. Bola vykonaná rekonštrukcia a údržba verejného osvetlenia, údržba verejnej zelene. Špačince ako prvá obec v okrese mala zavedenú káblovú televíziu. Ukončená bola aj stavba domu služieb a obecného úradu.

Obecný úrad prenajal časť priestorov domu služieb pre podnikateľov. Podnikanie sa najviac rozvíja v obchodných činnostiach, menej vo výrobe. Zo služieb je tu klampiarstvo, kaderníctvo, lekáreň a sklenárstvo. V obci úspešne pracuje súkromný mlyn, autodoprava a automechanici.

V roku 1994 sa začal budovať celoobecný vodovod. Voda v obci je vážnym problémom, nakoľko väčšina súkromných studní má závadnú vodu. Tento vodovod bude ukončený v roku 1995.

Zdroj: Mgr. Milan Čerešňák, Špačince 1275 - 1995